Prichádza teda plnosť časov a na splnenie tohto poslania sa neobjaví filozofický génius ako Platón či Sokrates; ani sa na zemi nenastolí vláda nejakého mocného dobyvateľa, ako bol Alexander Veľký. V Betleheme prichádza na svet Dieťa. Je to Vykupiteľ sveta, no skôr než začne hovoriť, miluje skutkami. Neprináša žiaden čarovný liek, lebo vie, že vykúpenie, ktoré ponúka, musí prejsť srdcom človeka. Jeho prvými činmi sú úsmev, detský plač a bezbranný spánok vteleného Boha: aby sme si ho zamilovali, aby sme si ho vedeli vziať do náručia.

Teraz sme nanovo pochopili, čím je vlastne kresťanstvo. Ak kresťan nemiluje skutkami, ako kresťan zlyhal, čo zároveň znamená zlyhať aj ako človek. Nemôžeš myslieť na druhých, akoby to boli len čísla alebo schodíky, po ktorých by si mohol vystúpiť; alebo ako dav, ktorý možno podľa okolností raz velebiť a inokedy zase ponižovať, raz chváliť a potom opäť zaznávať. Mysli na druhých – najskôr na tých, čo sú v tvojej blízkosti – ako na to, čím sú: Božie deti, so všetkou dôstojnosťou tejto nádhernej hodnosti.

Správajme sa teda ako Božie deti k Božím deťom: nech je naša láska láskou obetavou, každodennou, pozostávajúcou z nespočetných drobných prejavov porozumenia, tichej obety, nepovšimnutého sebadarovania. To je bonus odor Christi, Kristova ľúbezná vôňa, ktorá spôsobila, že tí, čo žili spolu s našimi prvými bratmi vo viere, mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú!“. (Ísť s Kristom, 36)