Vidím sa ako malé a slabé vtáča, navyknuté len preletúvať zo stromu na strom; niekedy možno na balkón na treťom poschodí... Jedného dňa dostal vtáčik odvahu vyletieť až na strechu skromného domu, ktorý nebol práve mrakodrapom... – Vtom priletel orol a schytil vtáča, ktoré pokladal za orlie mláďa; držiac ho v mocných pazúroch vtáča s ním vystupuje do výšok, ponad hory a zasnežené vrcholky, až nad biele a ružové oblaky, ešte vyššie, až pozerá priamo do slnka... A potom orol vtáča pustil a povedal mu: a teraz leť!... – Pane, nech už nikdy nepoletujem len nízko nad zemou, nech som vždy ožiarený lúčmi božského slnka – Krista v Eucharistii!, nech sa môj let neskončí skôr, ako nájdem pokoj tvojho srdca! (Vyhňa, 39)