„Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“

Táto otázka súri i mňa, a hľadím na Ježiša uloženého v jasliach, na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“

Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá – skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti –, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu.

Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva Dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám.

Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: „Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou. (Ísť s Kristom, 31)