Kristus bol pokorný srdcom. Počas svojho života na zemi nevyžadoval pre seba nič mimoriadne, nijaké výsady. Začal tým, že hneď na začiatku, a s krajnou prirodzenosťou ako všetci ľudia, strávil deväť mesiacov v lone svojej Matky. Pán veľmi dobre vedel, že ho ľudstvo naliehavo potrebuje a aj sám veľmi túžil prísť na zem a zachrániť všetky duše, no nepredbiehal svoj čas. Prišiel v svoju hodinu, ako prichádzajú na svet ostatní ľudia. Od počatia až po narodenie si nikto okrem svätého Jozefa a svätej Alžbety nevšimol ten zázrak, že Boh prichádza, aby prebýval medzi ľuďmi.

Jeho narodenie bolo obklopené obdivuhodnou jednoduchosťou: Pánov príchod bol nenápadný, nikým nepoznaný. Na zemi sa na tomto božskom dobrodružstve zúčastnili iba Mária a Jozef, a až potom pastieri, ktorým to anjeli zvestovali; a neskôr i mudrci z Východu. Takto došlo k transcendentálnej udalosti, ktorou sa spojilo nebo so zemou a Boh s človekom.

Ako je možná taká tvrdosť srdca, čím to je, že sme si na tieto udalosti zvykli ako na samozrejmosť? Boh sa ponížil, aby sme sa my mohli priblížiť k nemu a na jeho láskou mohli odpovedať našou láskou, a aby sa naša sloboda sklonila nielen pred majestátom jeho moci, ale aj pred nádherou jeho pokory.

Hľa, veľkosť Dieťaťa, ktoré je Bohom! Jeho Otcom je Boh, ktorý stvoril nebo i zem, a on je tam, v jasliach, quia non erat eis locus in diversorio, lebo pre Pána všetkého, čo je stvorené, sa na zemi nenašlo iné miesto. (Ísť s Kristom, 18)