Opus Dei

V bežnom jazyku sa pojem „kontemplácia“ stotožňuje s fyzickým úkonom zamerania pohľadu na predmet alebo hmotný priestor, ako aj s jeho duchovným prejavom, ktorým je sústredenie pozornosti na určitú vec. V náboženskej oblasti „kontemplácia je čin, ktorým myseľ veriaceho preniká do sféry božských právd a vychutnáva si ich“.

Túto sériu zakončíme výzvou vnímať krásu každodenného života: objavovať, ako predmety, ktoré používame v bežnom živote, rezonujú s našim vnútorným životom; využívať „ľudské umenie“, ktoré prebudí srdce, ak sa nechá rozptýliť; a objavovať význam foriem pri utváraní nášho sveta kresťanskejším a tým aj krajším spôsobom.

Odvaha bola vždy súčasťou svedectva o Kristovi a prejavuje sa v malých veciach. Tento článok je súčasťou série o cnostiach, inšpirovanej kázňou svätého Josemaríu „Ľudské cnosti“.

Svätosť je dobrodružstvo. 24 kapitol hovorí o tom, že život človeka na zemi je “boj, blízkosť a poslanie”.

Film je „priesečníkom túžob, spomienok a otázok“, ako nám povedal pápež Lev XIV. Tu uvádzame niekoľko myšlienok, ako premeniť chvíle strávené pred obrazovkou na skutočné chvíle rozjímania.

Článok profesora Alfonsa Garcíu-Huidobra o kontemplatívnosti uprostred sveta.

Všetci, tak či onak, túžime po uznaní a na tom nie je nič zlé. Uznanie však rýchlo prichádza a rýchlo mizne. Čo keby existoval lesk, ktorý by nezávisel od toho, či sa naň niekto pozerá, a ktorý by navyše zanechal stopu?

Možno vás vaša vysnívaná práca neurobí šťastnými. A možno ani to, že budete pracovať čo najmenej, nie je riešením. Možno si už roky kladieme nesprávnu otázku: nejde len o to, čo prácou dosiahnem, ale o to, akým človekom sa pri tom stanem. Lebo medzi termínmi, schôdzami, poznámkami a skúškami sa odohráva aj niečo veľké: naučiť sa milovať, slúžiť a nechať Boha, aby z nás urobil svätých.

Temná noc v Getsemani. Pod veľkonočným mesiacom kráča Ježiš sám, aby čelil bremenu sveta. Kým jeho učeníci podľahnú spánku, On sa modlí a premení úzkosť na dôveru. Rozjímanie o tom, ako si zachovať vieru v ťažkých chvíľach.

„Keď plačeme nad osudom postáv, v skutočnosti plačeme nad sebou samými,“ napísal pápež František vo svojom liste o literatúre a duchovnej formácii. Od príbehov, ktoré rozpráva Ježiš, až po súčasný román – toto umenie vždy malo v nás tajomnú silu.