„So silou, ktorá je v tebe“ (II): tvoje miesto vo svete

Žiješ v počúvaní Ducha Svätého? Vnímaš svoje povolanie ako svoje skutočné miesto vo svete? V tom prípade si už sám osebe plodom „nových Turíc“, za ktoré sa modlil svätý Josemaría.

Anjel ešte ani nestihol odísť, keď Gedeóna už zaplavili pochybnosti. Je to naozaj Boh, kto ku mne hovorí? Nie je to len moja halucinácia… alebo dokonca podvod nepriateľa? Bludy o vlastnej veľkosti? Možno si o sebe myslím, že som príliš výnimočný? Gedeón preto požiadal Boha o sériu dôkazov[1]. A Pán mu vyhovie, namiesto toho, aby ho pokarhal, ako to urobil v prípade Sáry (porov. Gn 18, 13–15), alebo aby ho umlčal, ako to urobil v prípade Zachariáša (porov. Lk 1, 20). Možno preto, že Gedeón nepochybuje toľko o Bohu, ako o sebe samom: či to, čo má zverené, je skutočne od Boha.

Niečo podobné raz zažil svätý Josemaría v prvých rokoch Diela. Keď sa modlil pred Najsvätejšou sviatosťou, napadla ho táto myšlienka: „A čo ak je to všetko lož, tvoja ilúzia, a strácaš čas... a – čo je ešte horšie – spôsobuješ, že ho strácajú mnohí?“ Trvalo to len niekoľko sekúnd, ale ako človek trpí! Vtedy som sa obrátil na Ježiša a povedal som mu (nie doslovne): ‚Pane, ak Dielo nie je tvoje, znič ho hneď teraz, v tejto chvíli, aby som to vedel.‘ Okamžite som nielen pocítil potvrdenie pravdy o jeho vôli týkajúcej sa jeho Diela, ale aj jasne som uvidel jeden bod v organizácii, ktorý som dovtedy nevedel nijak vyriešiť“[2].

Relativita čísel

Povzbudený Bohom Gedeón prekoná tieto krízové chvíle a pokračuje v prípravách na splnenie úlohy. Pán mu však hovorí: „Ľudu, ktorý je s tebou, je príliš mnoho, keď mám dať Madiánčanov do jeho ruky! Veď by sa potom Izrael vychvaľoval proti mne: »Vlastnou rukou som si pomohol!«“ (Sdc 7, 2). Gedeón potom vyzve všetkých, ktorí sa boja, aby odišli, a zostane mu menej ako tretina pôvodného vojska: asi desaťtisíc mužov.

Pán však trvá na tom, že je ich stále príliš veľa. A udáva Gedeónovi veľmi zvláštne, takmer humoristické kritérium na výber konečného vojska: spôsob, akým pijú vodu z rieky (porov. Sdc 7, 4–6). Ak by niečo také nariadil generál, usúdili by sme, že mu príliš nezáleží na tom, kto budú tí statoční, ktorí budú bojovať v bitke. Ale rozkaz prichádza od Boha, ktorý miluje každé zo svojich stvorení (porov. Mdr 11, 24), takže Písmo nám možno skôr naznačuje, že Pán si vyberá tých, ktorých chce (porov. Jn 15, 16), a že jeho kritériá prevyšujú tie naše (porov. Iz 55, 8–9).

Armáda nakoniec zostáva na úrovni jedného percenta toho, čo Gedeón pôvodne plánoval: „S tristo mužmi, ktorí lízali, vás chcem vyslobodiť a Madiánčanov dať do tvojej ruky. Všetok ostatný ľud nech sa vráti, každý do svojho domova“ (Sdc 7, 7). Ak z tejto epizódy jasne vyplýva niečo, tak to, že Pán čísla veľmi relativizuje. Dôležité, hovorí nám, nie je počet vojakov. Dôležitá je „sila, ktorá je v tebe“, sila, ktorú do nás vložil: jeho milosť; a konkrétne duch Diela.

Toto je moje miesto vo svete

Tvárou v tvár tomu, čo by mohlo oslabiť Dielo – dvom veľkým nepriateľom, nedostatku synovského vzťahu a nedostatku bratstva – sme si uvedomili, že jeho sila spočíva predovšetkým v našom synovskom vzťahu k Bohu: v tej slobode detí, ktorá sa neriadi chladnou a vypočítavou logikou. A v bratstve, ktoré tento vzťah s Bohom rozširuje na vzťahy, ktoré utvárame na ceste životom… Vertikálna os synovského vzťahu a horizontálna os bratstva spolu vytvárajú kríž. Svätý kríž, ktorý „nás urobí stálymi“[3].

Ale odkiaľ dnes, na tomto pevnom a istom základe, ktorý tu musí byť vždy, lebo na ňom spočíva všetko, príde sila, dynamika a hnacia sila pre Dielo? Budú pochádzať, ako vždy, od Ducha Svätého, „Pána a darcu života“[4]. Duch Svätý, ten istý, ktorý inšpiroval svätého Josemaríu, aby založil Dielo a ktorý chce Dielo naďalej viesť v lone Cirkvi až do konca sveta. Novosť príde od Ducha Svätého, ak si zachováme túžbu byť vždy pozorní na jeho hlas, ak sa každý z nás bude snažiť urobiť mu miesto vo svojom živote. Nielen kútik, ale dať mu k dispozícii celý priestor!

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi“ (Rim 8, 14). „Nové Turíce“[5], za ktoré sa modlil svätý Josemaría, sa stanú skutočnosťou v tej miere, v akej bude každý počúvať a čoraz poslušnejšie nasledovať Ducha Svätého, a tiež v tej miere, v akej sa každý bude skutočne cítiť „na svojom mieste“ so svojím povolaním, ako so svojím skutočným miestom v existencii a v dejinách. S ťažkosťami, protirečeniami a sklamaniami, ktoré má každý človek, ale šťastný, spokojný, s vedomím slobody ako vták[6], so „slobodou a slávou Božích detí“ (Rim 8, 21).

„Povolanie nás – bez toho, aby sme si to uvedomovali – vedie k tomu, aby sme v živote zaujali určité miesto, ktoré budeme s nadšením a radosťou zastávať, plní nádeje až do samotnej chvíle smrti. Je to jav, ktorý dáva práci zmysel poslania, ktorý zušľachťuje a dodáva hodnotu našej existencii“[7]. Kto takto žije, môže si v hĺbke srdca povedať: „Moje miesto je v Diele; toto je môj duch; toto je môj domov, toto je moje poslanie…“. Človek si nedokáže ani nechce predstaviť, že by bol vo svete a v Cirkvi inak, na inom mieste.

Duch dáva život

Cítiť sa v Diele na svojom mieste neznamená len byť súčasťou nejakého centra, alebo hovoriť či sa zaoberať inštitucionálnymi či organizačnými záležitosťami. Znamená to vnímať ducha Diela práve ako takého, ako ducha: ako niečo, čo obnovuje a rozširuje náš život. Lebo tak, ako Duch Svätý dáva život, tak aj každá charizma, ktorá má svoj pôvod v ňom, má za úlohu dávať život tým, ktorí ju prijímajú (porov. 1 Kor 12, 7). A „duch Diela, tak ako Evanjelia, neprekrýva našu osobnosť ale ju oživuje: je to semiačko, ktoré má rásť v zemi každého z nás“[8].

S určitými obmedzeniami to môže pomôcť ilustrovať porovnanie so športom alebo organizáciami. Keď sa hovorí o „tímovom duchu“, myslí sa tým vízia a spôsob práce, ktoré udržujú tím zjednotený a motivovaný a prinášajú dobré výsledky. Duch je to, čo poháňa projekt, čo mu dodáva dynamiku a zároveň súdržnosť… Podobne duch Diela žiari tam, kde je odovzdávaný a stelesňovaný ako „životná sila, ktorá má v sebe niečo z valiacej sa lavíny“[9], ako niečo, čo inšpiruje a povzbudzuje, čo dáva „nádejný pohľad do budúcnosti“[10]. A to všetko bez toho, aby sme si prestali byť vedomí vlastných obmedzení, ako aj obmedzení druhých; avšak bez toho, aby sme podľahli netrpezlivosti, akoby ťažkosti boli anomáliou vo svete zranenom hriechom.

Človek sa v Diele cíti ako doma, keď sa môže modliť takto: „Pane, ty si ma priviedol až sem. Koľko dobrých vecí, a koľko aj takých, ktoré nefungujú. A predsa sa cítim na svojom mieste“. Možno by som si prial vidieť viac plodov; možno sa cítim ako posledný alebo posledná v centre; možno neviem veľmi dobre, čo mi prinesie budúcnosť; ale Boh ma povolal a chcem dať zo seba to najlepšie, aby sa jeho Dielo rozvinulo v mojom živote a okolo mňa, aj keď to nebudem ja, kto uvidí výsledky môjho úsilia.

Tvoja cesta na ceste

Kto našiel svoje miesto vo svete, skôr či neskôr si uvedomí, že ho musí hľadať a nachádzať každý deň, krok za krokom. Aj preto, že niekedy, s pribúdajúcimi rokmi a meniacimi sa okolnosťami, je potrebné hľadať „nové spôsoby, ako naďalej plniť naše poslanie“[11].

Svätý Josemaría zvykol hovoriť o Diele ako o ceste, na ktorej je veľa priestoru, aby každý mohol postupovať svojím vlastným spôsobom: „Cesta Diela je veľmi široká. Možno ísť po pravej alebo po ľavej strane; na koni, na bicykli; na kolenách, na štyroch, ako keď ste boli deti; a tiež po priekope, pokiaľ sa nezíde z cesty“[12]. Touto metaforou nemyslel len na potrebu rešpektovať slobodu každého jednotlivca: myslel predovšetkým na potrebu ju podporovať. Podporovať slobodu, iniciatívu a tvorivosť každého muža a každej ženy.

Biodiverzita je základom pre rozkvet života: tam, kde chýba, život chudobnie a nakoniec zaniká. Ten istý princíp platí aj v duchovnej sfére, a preto je potrebné pomáhať každému nájsť si svoju cestu na veľkej ceste Diela, na ktorej je toľko chodníčkov, koľko je okolností, osobností a príbehov. Lebo „každému Boh dáva v rámci všeobecného povolania k Opus Dei (…), svoj osobitný spôsob, ako k nemu dospieť. Nie sme vyrezaní podľa rovnakého vzoru, ako keby sme boli šablónou (…). V Opus Dei nevkladáme duše do formy a potom ich nestláčame; nechceme nikoho obmedzovať. Existuje spoločný menovateľ: chcieť dospieť k cieľu, a to stačí“[13].

Nájsť si vlastnú cestu v Diele znamená nájsť si svoj spôsob modlitby, lebo „existuje mnoho, nekonečne veľa spôsobov modlitby“[14]. Ide jednoznačne o celoživotné hľadanie a objavovanie, lebo aj u tej istej osoby sa môže v priebehu rokov meniť spôsob vzťahu s Bohom: to, čo nám predtým pomáhalo, nám už neslúži, a naopak. Samozrejme, Dielo nám poskytuje orientačné body na rozvíjanie tohto vzťahu s Bohom. Je však na každom z nás, aby sme pod vedením Ducha Svätého a s pomocou nášho duchovného sprievodcu našli svoj spôsob modlitby, svoj spôsob, ako žiť náš dialóg s Bohom v priebehu dňa, v priebehu života.

Cesta v rámci cesty vedie aj cez spôsob, akým sme apoštolmi. Priateľstvo, osobný kontakt jeden na jedného, je podstatnou súčasťou nášho spôsobu evanjelizácie. Tento „kapilárny apoštolát“[15] je nenápadná, ale nesmierna sila, ktorú Dielo prináša aj Cirkvi. Osobný kontakt totiž zanecháva v ľuďoch hlbokú stopu, lebo to, čo nás v živote najviac ovplyvňuje, sú vzťahy. K tomuto kontaktu však vedie tisíc ciest a tu vstupuje každý a každá so svojou osobnosťou, so svojimi záujmami, so svojou sympatiou…

Svoju vlastnú cestu v Diele nachádzame aj vtedy, keď objavíme náš jedinečný spôsob, ako byť požehnaním pre svet. Pán povedal Abrahámovi a hovorí každému z nás: „Ty budeš požehnaním“ (Gn 12, 2). Chce, aby som svojou prácou, starostlivosťou, prítomnosťou… kdekoľvek sa nachádzam, bol požehnaním pre tých, ktorí ma obklopujú. A aby som hľadal a nachádzal iniciatívy, ktoré môžem rozvíjať na základe svojich talentov, citlivosti, životnej cesty, prostredí, v ktorom sa pohybujem… Iniciatívy a opäť priateľstvá, ktoré vzniknú bok po boku s toľkými dobrými ľuďmi.

Na všetkých týchto frontoch sa môžeme spoľahnúť na podporu našej rodiny, našich bratov a sestier v Diele. Frater qui adiuvatur a fratre quasi civitas firma — „Brat, ktorému pomáha jeho brat, je ako opevnené mesto“ (Pr 18, 19). Je to sila bratstva, blízkosť tých, ktorí sú tu, aby radili, povzbudzovali, podporovali, počúvali, utešovali, otvárali obzory… jedným slovom, aby sprevádzali. Lebo ak sa pýtame sami seba alebo sa nás niekto opýta, čo vlastne Dielo robí, v čom spočíva tá „veľká katechéza“[16], mohli by sme pokojne odpovedať: v sprevádzaní. Dielo sprevádza. Všetko, čo v Diele robíme, spočíva v konečnom dôsledku v sprevádzaní ľudí na ceste do neba.


Víťazstvo, ktoré Pán nakoniec udelil Gedeónovi, sa nedosiahlo len vďaka neporovnateľnej početnej prevahe, ale aj úplne netradičnými metódami (porov. Sdc 7, 16–22). Aby bolo jasné, že „všetka naša sila je len požičaná“[17]. Čo Pán od nás potrebuje? Len pevnú ochotu nasledovať Ho v tomto dobrodružstve: „Boh a odvaha“. A keď sme Ho už našli, nech Ho naďalej hľadáme na každom kroku, aby mohol urobiť z nášho života požehnanie pre svet.


[1] Porov. Sdc 6, 17-24.36-40.

[2] San Josemaría, Apuntes íntimos, body 1729 (24-VI-1933), citované v Entrevista sobre el fundador del Opus Dei, Rialp, 9. vydanie, Madrid 2001, s. 190.

[3] Svätý Josemaría, Inštrukcia, 19-III-1934, bod 28, citované v El Fundador del Opus Dei (I), Rialp, Madrid 1997, s. 387.

[4] Rímsky misál, Vyznanie viery.

[5] Svätý Josemaría, Brázda, bod 213.

[6] Porov. Svätý Josemaría, List 18, bod 38.

[7] Svätý Josemaría, List 3, bod 9.

[8] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 9-I-2018.

[9] Svätý Josemaría, List 3, bod 9.

[10] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 19-III-2026.

[11] Ibid.

[12] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 68.

[13] Ibid.

[14] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 243.

[15] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 19-03-2026.

[16] Svätý Josemaría, Apuntes íntimos, bod 548 (6-I-1932), citované v El itinerario jurídico del Opus Dei Pamplona, Eunsa 1990, s. 45.

[17] Svätý Josemaría, Cesta, bod 728.