Gedeón už nevedel, čo si má myslieť, ani čo robiť. Zakaždým, keď boli izraelské polia pripravené na žatvu, prišli Madiánčania a všetko im odniesli. „Prichádzali totiž so svojimi stádami a stanmi. Dohrnuli sa ako húf kobyliek. Koľko ich bývalo, aj ich tiav, to sa nedalo ani len spočítať. Nasťahovali sa do krajiny, aby ju spustošili“ (Sdc 6, 5). V tejto veľmi zúfalej situácii nám Biblia po prvýkrát predstavuje Gedeóna: ako tajne mláti pšenicu, aby unikol bdelému pohľadu svojich nepriateľov. Celý jeho horizont sa v tomto okamihu obmedzuje na prežitie.
A práve tak ho nájde – vlastne ho tak hľadá – anjel poslaný od Boha. „Pán s tebou, udatný hrdina,“ pozdraví ho anjel (Sdc 6, 12). Gedeón sa nezdá byť zastrašený ani chválou, ani dôstojnosťou návštevníka, lebo odpovedá tak, ako by odpovedal priateľovi alebo susedovi. Hovorí otvorene, bez zbytočného váhania: „Prepáč, môj pane! Keď je Pán s nami, prečo nás toto všetko postihlo? A kde sú všetky jeho divy, o ktorých nám rozprávali naši otcovia, keď hovorili: Pán nás vyviedol z Egypta? Teraz nás Pán opustil a vydal do ruky Madiánčanov“ (Sdc 6, 13).
Odhaliť ranu
V živote sú chvíle, keď sa v týchto Gedeónových slovách ľahko spoznáme. Čítali sme a počuli sme príbehy o počiatkoch Diela, o našom Otcovi, o prvých členoch, o expanzii… a predsa sa tieto príbehy niekedy môžu líšiť od nášho najbližšieho okolia, kvôli nedostatku viditeľných plodov alebo apoštolskej dynamiky. Uvedomujeme si, áno, že Dielo je požehnaním pre svet a pre Cirkev: vidíme, čo Boh prostredníctvom Opus Dei urobil v minulosti, čo robí v prítomnosti a čo urobí v budúcnosti; a hoci na niektorých miestach je cítiť nedostatok, na iných apoštolská práca neustále rastie. Okrem toho vieme, že svätý Josemaría pochopil s jasnosťou, ktorá pochádzala od Boha, že Dielo bude slúžiť Cirkvi až do konca sveta.
Avšak aj napriek tomuto širokému pohľadu v priestore a čase sa môže stať, že tvárou v tvár realite nášho života, nášho centra, nášho regiónu nás občas premôže sklamanie. Možno sme vložili úsilie a nadšenie do nejakého apoštolského projektu, ale čoskoro nás premohli ťažkosti každého druhu. Modlíme sa za povolania, ale tie prichádzajú pomaly, alebo len po kvapkách. Vieme, že Božie tajomstvo je nevyčerpateľné, a predsa sa nám niekedy môže zdať, že sme už počuli všetko. Vnímame síce oživenie v živote Cirkvi, ale môžeme mať dojem, že zostávame trochu na okraji...
Tvárou v tvár takýmto ťažkostiam by sme mohli reagovať tým, že si jednoducho povieme, že na veci treba hľadieť z nadprirodzeného hľadiska, možno bez toho, aby sme presne vedeli, čo tým vlastne chceme povedať. Možno len to, že musíme pokračovať v ceste a dúfať, že sa veci zlepšia, keď to Boh bude chcieť? Samozrejme, nie je to zlá reakcia, ale mohla by byť nedostatočná, rovnako ako je nedostatočné priložiť jednoduchý obväz na hnisajúcu ranu. V Gedeónovej odpovedi anjelovi vidíme práve to, do akej miery je tá rana otvorená. Gedeón neupadol do zúfalstva ani do vzbury proti Bohu, ale je zmätený a sklamaný. A má tú jednoduchosť, že odhalí svoju ranu, že Pánovi ukáže tú pochybnosť, ktorá ho zneistila.
To nadprirodzené, milosť, neprichádza len na to, aby „zakryla“ zranenú prirodzenosť: prichádza ju uzdraviť, vykúpiť z najhlbšej priepasti. Milosť sa vylieva do našej prirodzenosti; Božia radosť a sila musia koexistovať s ľudským sklamaním a krehkosťou. Potrebujeme túto conversatio: túto koexistenciu, túto konverzáciu. Gedeónova odpoveď presne do toho zapadá: „Pozri, ja tomu vôbec nerozumiem; ty hovoríš, že si so mnou, ale to, čo vidím, sa mi zdá byť presne naopak…“. A táto jednoduchosť vo vzťahu k Bohu spolu s odovzdaním sa do jeho rúk je práve tou skutočnou nadprirodzenou reakciou. Tou istou, ku ktorej nás vyzýva kniha Jób, kde vidíme utrápeného muža, ktorý až spochybňuje Božie zámery, ale neprestáva sa modliť a nakoniec prijme svoju malosť[1]. Jeho rana musí hnisať a zahojiť sa vo svetle Božieho slnka.
Skok viery
Pán sa nad Gedeónovou odpoveďou nehnevá; naopak, zdá sa, že ho jeho úprimnosť a autentickosť dokonca bavia. A odpovedá: „Choď s touto svojou silou a vysloboď Izrael z ruky Madiánčanov! Posielam ťa!“ (Sdc 6, 14). Celé tajomstvo Gedeónovho povolania sa skrýva v týchto slovách: „Silou, ktorú máš, silou, ktorá je v tebe“. Akoby mu Pán hovoril: „Gedeón, ty to ešte nevieš, ale vložil som do teba energiu, ktorá je schopná poraziť tých nepriateľov, ktorí vás práve teraz drvia“.
To isté hovorí Boh každému z nás. Hoci sa nám možno stane to isté ako samotnému Gedeónovi, ktorý tomu nedokáže úplne uveriť: „Prepáč, môj pane! Čím mám vyslobodiť Izrael? Veď moja rodina je najbiednejšia v Manassesovi a ja som najmenší v dome môjho otca!“ (Sdc 6, 15). Možno aj my sa pýtame: Aká sila je vo mne? Už som to skúsil, ale moc to nepomohlo… Už roky bojujem s tým či oným, alebo sa snažím dať o sebe vedieť v tom prostredí… Pane, budem sa naďalej snažiť, ale niekedy ma únava ťaží a nakoniec už ani poriadne neviem, či naozaj mám „tú silu“…
Nie je to nezvyčajné ani zlé, že naša modlitba niekedy plynie týmito smermi: sú súčasťou skoku viery – dôvery –, ktorú Boh potrebuje, aby premenil našu krehkú ľudskosť, našu niekedy zlyhávajúcu ľudskosť, celou silou božstva. Ale na chvíľu zabudnime na seba samých. „Sila, ktorá je v tebe“: počúvajme, ako Pán adresuje tieto slová všetkým v Diele. So silou, ktorá je v tebe, so silou Ducha, ktorú som vložil do teba, choď zachrániť Izrael… Samozrejme, nemáme ambíciu „zachrániť svet“, ako keby Duch Svätý neviedol dejiny a ako keby nebolo mnoho iných kresťanov, ktorí konajú úžasnú prácu… Vieme však, že Boh má pre Dielo poslanie: preto ho inšpiroval svätému Josemáriovi. Naše povolanie, povolanie každého z nás, je „milosť, ktorá zahŕňa celý náš život a prejavuje sa ako svetlo a ako sila. Svetlo, ktoré nám umožňuje vidieť cestu, to, čo od nás Boh chce; a sila, aby sme boli schopní odpovedať na volanie, povedať áno a kráčať ďalej po tejto ceste“[2].
Synovstvo a bratstvo
Čo je teda tým svetlom a tou silou? Ako ich nestratiť? Ako „znovu oživiť Boží dar“[3]? „Ako dnes s dynamickou vernosťou stelesniť ducha, ktorý svätý Josemaría prijal od Boha, aby slúžil Cirkvi?“[4]. Možno prvú odpoveď nájdeme už v tom, že si jednoducho prečítame niekoľko riadkov, ktoré sám napísal v roku 1939 o tom, čo by mohlo oslabiť Dielo: „Prekážky? Vonkajšie prekážky ma netrápia: ľahko ich prekonáme. Vidím len jednu obrovskú prekážku: váš nedostatok synovstva a váš nedostatok bratstva, ak by sa niekedy vyskytli v našej rodine“[5].
V týchto slovách hneď upúta pozornosť jedna vec: všetko hovorí o rodine. Svätý Josemaría nazýva Dielo práve „rodinou“ a ako jeho kľúčové prvky vyzdvihuje dve základné osi každej rodinnej reality: synovstvo a bratstvo. To, čo teda robí Dielo silným alebo slabým, sa točí okolo týchto dvoch pólov. Čím viac Dielo žije ako rodina, tým viac žiari jeho duch; čím menej žije ako rodina, tým menej osvecuje. A Pán Dielo nezažal preto, aby ho postavil pod mericu, ale preto, aby ho postavil na svietnik, aby svietilo všetkým, čo sú v dome (porov. Mt 5, 15).
Synovstvo nás intuitívne odkazuje na jednotu a lásku k Otcovi, Prelátovi Diela. Je to krásne a logické, hoci táto láska má svoje korene v synovstve voči Bohu. Kľúčovú otázku by sme teda mohli sformulovať takto: Je Božie synovstvo pre mňa len myšlienkou, princípom, nad ktorým by som mal často uvažovať, ale ktorý je v konečnom dôsledku trochu abstraktný? Alebo je to živá skúsenosť, niečo hlboko zakorenené vo mne? „Vedomie Božieho synovstva“[6] je milosťou, o ktorú musíme neustále prosiť. Je to milosť žiť tak, ako žil Ježiš, ako naďalej žije… ako chce žiť v nás (porov. Gal 4, 6). Ježiš žije z lásky Otca: to je celé jeho „tajomstvo“. Tento neustály a dôverný dialóg so svojím Otcom je večný život Božieho Slova. A taký je aj – taký chce byť – život Božieho dieťaťa.
Vzduch, ktorým dýcha Kristov život v nás, sa nazýva „sloboda a sláva Božích detí“ (Rim 8, 21) a je úplným protikladom tej vypočítavej mentality sluhu či nájomného robotníka, ktorá môže niekedy pokúšať toho, kto pocítil povolanie odovzdať sa Bohu. Pán vykresľuje obraz tejto mentality v postave staršieho brata z podobenstva (porov. Lk 15, 25–32): toho zdanlivo bezúhonného muža, ktorý vždy zostal v Otcovom dome; ktorý nespáchal veľké hriechy ani veľké bláznovstvá, ale zostal len pri chladnom plnení povinností. Muž, ktorý nemal srdce syna, ktorý nepociťoval otcovu lásku ani starostlivosť o vzdialeného mladšieho brata. Dokonca sa hnevá na otca, keď vidí túto lásku v akcii! Tento muž, ktorý v žiadnom momente nehovorí „otec“ ani „brat“, mal vážny problém so synovstvom… a s bratstvom.
Kto sa skutočne považuje za syna, objaví v sebe brata. Aj keď vníma vlastné i cudzie obmedzenia, ktoré mu môžu byť niekedy na obtiaž, miluje nežnou láskou: srdcom, ktoré sa nenechá zatvrdiť. Keď cíti, ako ho Otec prijíma a nesie v náručí, keď cíti toto hlboké Božie objatie, sám sa stáva otcovským a bratským objatím pre ostatných. „Áno, môj synu: ty v Bohu, aby si osvecoval, dodával chuť, rozmnožoval, bol kvasom“[7].
O prvých kresťanoch sa hovorilo: „Pozrite, ako sa milujú“[8]. Popularita, ktorú tento citát nadobudol v priebehu storočí, by z neho nemala urobiť všednú frázu. Práve táto neuveriteľná láska dodávala kresťanskému posolstvu vierohodnosť; práve ona mu dodávala nezastaviteľnú silu. Pozrite, ako sa milujú: lebo vedia, že ich miluje ich Otec Boh. A práve v tom spočíva koreň sily, ktorú Boh vložil do ducha Diela.
[1] Porov. Jb 13, 24-27; 30, 20-23; 42, 2-6.
[2] Fernando Ocáriz, Pastiersky list, 28-X-2020.
[3] Fernando Ocáriz, Správa od preláta, 19-III-2026.
[4] Ibid.
[5] Okružný list svätého Josemaríu Escrivá veriacim z Opus Dei, Burgos, 9-I-1939, citovaný v diele Cesta, kriticko-historické vydanie, komentár k bodu 955.
[6] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 987.
[7] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 11.
[8] Porov. Tertuliano, Apologeticum, 39 (PL I, 471).