Pri príležitosti 800. výročia smrti svätého Františka jeho radikálne rozhodnutie pre chudobu naďalej oslovuje Cirkev. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať ťažké spojiť to so spiritualitou svätého Josemaríu, ktorá bola určená najmä pre kresťanov povolaných k posväcovaniu sa v práci a v bežných skutočnostiach sveta. A predsa, ak sa pozrieme na podstatu, vynorí sa prekvapujúca zhoda: pre oboch skutočná kresťanská chudoba nezačína vecami, majetkom, ale srdcom.
Svätý František uprednostňuje radikálnejší výraz ako samotné slovo „chudoba“: žiť sine proprio, bez ničoho vlastného. Takto definuje život mníchov v Regule[1]. Nejde len o to, aby sme nevlastnili peniaze ani majetok. Sine proprio dosahuje oveľa väčšiu duchovnú hĺbku: znamená to, že si neprisvojujeme ani to dobro, ktoré Boh koná prostredníctvom nás. „Vráťme Pánovi, najvyššiemu a najväčšiemu Bohu, všetko dobro,“ píše František, lebo „všetko dobro je Jeho a len On je dobrý“[2].
Je prekvapujúce nájsť takmer tú istú myšlienku v slovách svätého Pavla, na ktoré nadviazal svätý Josemaría: „Čo máš, čo by si nedostal?“ Talenty, inteligencia, zdravie, úspechy, ľudské možnosti: všetko je dar. Problémom teda nie je jednoducho to, či niečo máme alebo nemáme, ale to, že to, čo sme dostali, si privlastňujeme ako „svoje“ a zabúdame na Darcu. Preto Josemaría vyzýva, aby sme sa odpútali nielen od hmotných statkov, ale aj „od darov inteligencie, zdravia, cti, ušľachtilých ambícií, víťazstiev a úspechov“[3].
Tu sa František a Josemaría zdajú byť zhodní v chápaní tej istej slobody. František ju vyjadruje výrazom sine proprio; Josemaría – odpútaním sa. Dve odlišné slová, ktoré poukazujú na slobodné srdce, ktoré sa ničoho nedrží, lebo vie, že všetko dostalo.
Samozrejme, konkrétne formy sú odlišné. František a jeho mnísi sa rozhodli nasledovať chudobného Krista prostredníctvom zrieknutia sa vlastníctva majetku. Josemaría naopak hovorí o odpútaní sa od užívania majetku kresťanom, ktorí sú ponorení do časných skutočností, pracujú, živia rodinu, spravujú majetok a preberajú spoločenskú zodpovednosť. Preto môže tvrdiť, že „dôležité nie je to, či niečo vlastníme, alebo či nám niečo chýba“[4]: majetok je prostriedok, ktorý treba správne používať, bez toho, aby sa stal pánom srdca.
Ale práve tento rozdiel robí túto zhodu ešte významnejšou. Evanjeliová chudoba sa v prvom rade nezhoduje s množstvom vecí, ktoré vlastníme. Meria sa slobodou, s akou ich prijímame, používame a sme schopní ich darovať.
A je tu ešte jeden krok ďalej. Pre svätého Františka sa sine proprio vzťahuje aj na vzťahy: môžem chcieť „privlastniť si“ brata tým, že od neho vyžadujem, aby splnil moje očakávania, súdim ho alebo mu vnucujem svoju vôľu. Skutočná chudoba sa tak stáva skromnosťou, službou a vzdaním sa nadvlády. Aj pre svätého Josemaríu vedie odpútanosť nevyhnutne k veľkorysosti: byť „skromný (k sebe) a veľmi veľkorysý voči druhým“[5].
V konečnom dôsledku pre oboch kresťanská chudoba nevychádza z pohŕdania vecami, ale z objavenia väčšieho bohatstva a z napodobňovania Krista. František to vyjadruje slovami, ktoré možno nemajú lepšieho vyjadrenia: „Nič si teda z toho, čo máte, nenechávajte pre seba, aby vás úplne prijal Ten, ktorý sa vám úplne ponúka“[6].
To je ten evanjeliový paradox, ktorý spája dve tak odlišné duchovné skúsenosti: evanjeliovú chudobu si človek volí nie z pohŕdania, ale preto, že našiel Všetko. A keď sa Boh stane skutočným pokladom, veci konečne zaujmú miesto, ktoré im patrí: už nie sú niečím, čo si treba ponechať, ale darmi, ktoré treba prijať, strážiť, zdieľať a nakoniec vrátiť.
***
Brat Francesco Ielpo, OFM, je od 24. júna 2025 kustódom Svätej zeme a strážcom hory Sion.
[1] Svätý František, Regula Bollata, 1,1: Pravidlo a život menších bratov je takéto: dodržiavať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, žiť v poslušnosti, bez vlastného majetku a v čistote.
[2] Svätý František, Regula non Bollata, 17,5-7.17-18.
[3] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 114.
[4] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 118.
[5] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 123.
[6] Svätý František, List pre celý Rád, 29.