Od smrti svätého Josemaríu Escrivá, zakladateľa Opus Dei, uplynulo 50 rokov. Pre nás, ktorí sme mali milosť žiť v Ríme – v tom istom dome – v roku 1975, sa toto polstoročie zdá byť veľmi krátke. Vidieť ho odísť z tohto sveta zo dňa na deň – uprostred jeho bežnej pastierskej a zakladateľskej služby – ešte viac umocnilo dopad jeho smrti. Už vtedy sme si uvedomovali, že „Otec“, ako sme ho familiárne volali, bol pevnou oporou v živote a radosti mnohých katolíkov svojej doby.
Z vrúcnej lásky ku Kristovi a hlbokého prežívania toho, čo znamená byť Božím dieťaťom, počas celého svojho života znovuobjavoval a ohlasoval niektoré posolstvá, ktoré sú dnes už široko rozšírené v Cirkvi aj v spoločnosti – ďaleko za hranice inštitúcie, ktorú založil: hľadanie svätosti – stretnutie s Kristom – v bežných okolnostiach práce, rodiny a spoločenských vzťahov; osobné priateľstvo ako cesta spolunažívania a evanjelizácie; hodnota slobody a pluralizmu; úloha laikov v misii Cirkvi a v oživovaní súčasnej spoločnosti – a mnohé ďalšie.
Pri spätnom pohľade na uplynulý čas si ľahko všimneme mnohé vzdelávacie a sociálne iniciatívy v prospech všetkých ľudí, ktoré sa zrodili po celom svete vďaka jeho učeniu. Napriek tomu by som povedal, že najzásadnejší účinok príkladu a posolstva svätého Josemaríu spočíva v tom, že inšpiroval státisíce ľudí, aby sa približovali ku Kristovi prostredníctvom každodenných činností. V tomto možno rozpoznať súzvuk s tým, čo pápež František nazýva „svätí po boku“ – ktorí majú hlboký vplyv na svoje okolie, často bez povšimnutia: s prirodzenosťou tých, ktorí sú blízko Bohu a veľkoryso vyžarujú jeho lásku.
Ruka v ruke s pápežmi
V našich časoch sa charizma, ktorú svätý Josemaría dostal od Boha, naďalej rozmnožuje v konkrétnych príbehoch, postojoch, gestách a iniciatívach. Aby som sa hlbšie dotkol jadra jeho posolstva v službe Cirkvi, využijem niekoľko myšlienok posledných pápežov ako hlavný motív.
Predovšetkým vtedajší patriarcha Benátok – neskôr Ján Pavol I. – poznamenal: „Escrivá neustále hovoril spolu s Evanjeliom: Kristus od nás nechce len trochu dobroty, ale veľa dobroty. No chce, aby sme ju dosiahli nie cez mimoriadne skutky, ale prostredníctvom obyčajných činov“ (Gazzettino di Venezia, 25-7-1978).
Svätý Josemaría už od roku 1928, keď začal šíriť svoje posolstvo, tvrdil, že na to, aby sme našli Krista a evanjelizovali svet, nie je potrebné meniť miesto, povolanie či prostredie, ani robiť mimoriadne skutky, ale vložiť Božiu lásku do obyčajných skutkov. Ide predovšetkým o vnútornú premenu v Kristovi, ktorá zasahuje celé srdce a preniká celú dušu (porov. Mt 22, 37; Lk 10, 27). Ako rád opakoval: „Na obzore, deti moje, sa zdá, že sa spájajú nebo a zem. Ale v skutočnosti sa spájajú vo vašich srdciach, keď žijete svoj bežný život sväto“ (Rozhovory, č. 116). V súlade s touto myšlienkou nás povzbudzoval: „Na túto cestu nie je potrebný pohodlný život, ale zamilované srdce“ (Brázda, č. 795).
Svätý Ján Pavol II. nazval Josemaríu Escrivá pri jeho svätorečení „svätým všedného dňa“. Pri inej príležitosti doplnil, že pripomenul súčasnému svetu „kresťanskú hodnotu, ktorú môže nadobudnúť profesionálna práca v bežných okolnostiach každého človeka“ (14-10-1993).
Ideál služby, možný heroizmus
V zložitom svete, kde digitálne prepojenie a umelá inteligencia anonymne diktujú pravidlá v pracovnej sfére – ako poukazuje nedávny dokument Nemeckej biskupskej konferencie – nám posolstvo svätého Josemaríu pripomína, že práca je prostriedkom spojenia s Bohom a služby blížnym, miestom, kde sa stretávajú láska a spravodlivosť. Ďaleko od logiky úspechu sa kresťanský ideál práce prejavuje v službe druhým – to je najlepší ukazovateľ kresťanského profesionálneho života.
Počas omše vďakyvzdania za blahorečenie povedal vtedajší kardinál Ratzinger (neskôr Benedikt XVI.): „Josemaría Escrivá pôsobil ako budík, ktorý volal: (...) svätosť nespočíva v istých neimitovateľných heroizmoch, ale má tisíc podôb a môže sa uskutočňovať kdekoľvek a v akomkoľvek povolaní“ (19-5-1992). Posväcovanie bežných okolností neznamená, že zmiznú osobné nedostatky alebo že všetko v živote pôjde hladko; svätý Josemaría často hovorieval, že sám hrá úlohu márnotratného syna mnohokrát denne. Aj to patrí k bežnému životu: čeliť svojim obmedzeniam a dôverovať Božiemu milosrdenstvu, bez toho, aby nás hriech uzavrel do seba.
Služba blížnemu prostredníctvom vlastnej práce sa prejavuje v postave zvyčajne prehliadanej v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi – v hostinskému. Jeho úloha ustupuje do úzadia v porovnaní s dojímavým gestom milosrdného cestovateľa. Hostinský jednoducho koná profesionálne. A predsa je jeho príspevok zásadný. Pripomína nám, že každá poctivá práca je službou tým, ktorí trpia, a že v každej úprimnej práci – ak sa naučíme ju vnímať – sa skrýva rozmer lásky.
Prijatý dar s výhľadom do budúcnosti
V dokumente Ad charisma tuendum pápež František pripomenul, že „dar Ducha Svätého, ktorý prijal svätý Josemaría“, vedie k napĺňaniu úlohy „šíriť výzvu k svätosti vo svete skrze posväcovanie práce a rodinných i spoločenských záväzkov“. Je to posolstvo smerujúce do budúcnosti a univerzálne: pre každého človeka, kdekoľvek a kedykoľvek. Všetci sa môžeme stať Božími priateľmi, pretože „Trojica sa zamilovala do človeka“ (Ísť s Kristom, č. 84). A z tejto priateľskej blízkosti „budeme prispievať k pokoju, k spolupráci medzi ľuďmi, k spravodlivosti, k predchádzaniu vojnám, izolácii a sebeckosti – osobnej aj národnej: pretože všetci si uvedomia, že patria k jednej veľkej ľudskej rodine. (...) Takto pomôžeme odstrániť úzkosť a strach z budúcnosti plnej bratovražednej nenávisti a posilníme v dušiach i spoločnosti pokoj a harmóniu: toleranciu, porozumenie, vzťahy, lásku“ (List č. 3, č. 38a).
Päťdesiat rokov po jeho smrti je posolstvo svätého Josemaríu stále živé v našich srdciach a pozýva nás slúžiť Bohu, Cirkvi a spoločnosti. Nech vieme toto posolstvo uchovávať, s radosťou ho uskutočňovať a ponúkať ho v službe potrebám našich súčasníkov. Spolu s pápežom Levom XIV si kresťania želáme budovať „Cirkev založenú na Božej láske a ako znak jednoty, Cirkev misionársku, ktorá otvára náruč svetu, ohlasuje Slovo, necháva sa osloviť dejinami a stáva sa kvasom harmónie pre celé ľudstvo“.