Rád by som sa teraz s vami podelil o dva zážitky počas jeho cesty po Južnej Amerike v roku 1974. V Ekvádore mu niekto ukázal obraz zo školy maliarov v Quite, na ktorom malý Ježiš korunuje svätého Patriarchu girlandou kvetov. Tomuto obrazu sa náš zakladateľ veľmi potešil: „Úžasné! Som veľmi rád, pretože mi trvalo roky, kým som objavil túto pravú Jozefovskú teológiu. A tu mi stačí otvoriť oči a vidím ju potvrdenú. Veľmi dobre!“

Počas tejto cesty po Južnej Amerike začal svätý Josemaria hovoriť o tajomnej – nevýslovnej – prítomnosti Márie a Jozefa v blízkosti svätostánkov celého sveta. Zdôvodňoval ju takto: ak sa Presvätá Panna nikdy neodlúčila od svojho Syna, je len logické, že aj naďalej zostáva po boku nášho Pána, ktorý sa rozhodol prebývať medzi nami „vo väzení lásky“, ktorým je svätostánok. Tam sa mu klania, miluje ho a prihovára sa za nás. Túto svoju myšlienku aplikoval aj na svätého Jozefa, lebo bol vždy v blízkosti Ježiša a svojej manželky. Bol šťastný, pretože zomrel v ich prítomnosti. Aká úžasná hodina smrti! Sv. Josemaría preto opakoval, že prijíma smrť vtedy a takým spôsobom, kedy si to želá Pán, ale modlí sa za to, aby mohol zomrieť spredvádzaný svätým Jozefom. Veľmi si želal, aby mohol odísť z tohto sveta tak, ako on, v Ježišovom a Máriinom náručí. Koniec koncov zakladateľ Opus Dei vnášal svätého Jozefa do všetkého.

V jeho dôvernom vzťahu k svätému Jozefovi však existovala jedna nevyriešená otázka: Čo robiť, aby sa na neho nezabúdalo pri uvažovaní o momente, keď Ježiš zomiera na Kalvárii? Počas cesty autom v Brazílii našiel odpoveď na túto otázku a nám, svojim synom, ju prezradil, keď sme sa vrátili domov: „Už to mám! Ja sa postavím na jeho miesto a bude!“ Otec si kľakol pod kríž namiesto svätého Jozefa a predstavoval si, čo by bol Kristovi povedal Patriarcha, keby bol vtedy, keď za nás zomieral, po jeho boku: ponúkol by mu úkony zadosťučinenia, bolesti a lásky.

Bl. Álvaro del Portillo

Z knihy Rozhovory o zakladateľovi Opus Dei (s. 172-173)