Milí synovia,
v tomto roku ďakujeme Pánovi za štyri storočia histórie Arcibiskupského seminára „San Carlos y San Marcelo“ v Trujille a spomíname na mnohých mladých ľudí z tejto arcidiecézy, z rôznych diecéz Peru a náboženských komunít, ktorí v týchto triedach a kaplnkách odpovedali na hlas Krista, ktorý ich povolal, „aby boli s Ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,14). Aj moje stopy sú súčasťou tohto domu, v ktorom som slúžil ako profesor a riaditeľ štúdií.
Vaša prvá úloha zostáva rovnaká: byť s Pánom, nechať sa ním formovať, spoznávať ho a milovať, aby ste sa mu mohli podobať. Preto Cirkev chcela, aby existovali semináre, miesta, kde sa uchováva táto skúsenosť a pripravujú sa tí, ktorí budú poslaní slúžiť svätému Božiemu ľudu. Z tohto zdroja pramenia aj postoje, o ktoré sa s vami teraz chcem podeliť, lebo boli vždy pevným základom kňazského úradu.
Z tohto dôvodu je potrebné predovšetkým nechať Pána objasniť motivácie a očistiť úmysly (porov. Rim 12, 2). Kňazstvo sa nemôže zredukovať na „dosiahnutie vysviacky“, ako keby to bol vonkajší cieľ alebo ľahké východisko z osobných problémov. Kňazstvo nie je únikom pred tým, čomu sa nechceme postaviť, ani útočiskom pred citovými, rodinnými alebo spoločenskými ťažkosťami; nie je ani povýšením ani ochranou, ale úplným darovaním svojej existencie. Len v slobode je možné sa darovať: zviazaný vlastnými záujmami alebo strachmi sa nikto neodovzdá, lebo „človek je skutočne slobodný, keď nie je otrokom“ (sv. Augustín, De civitate Dei, XIV, 11, 1). Rozhodujúce nie je „vysvätiť sa“, ale byť skutočne kňazmi.
Keď sa o tom uvažuje vo svetských kategóriách, kňazská služba sa zamieňa s osobným právom, s funkciou, ktorú možno distribuovať; stáva sa iba výsadou alebo byrokratickou funkciou. V skutočnosti sa však kňazstvo rodí z Pánovho vyvolenia (porov. Mk 3, 13), ktorý s osobitnou priazňou volá niektorých mužov, aby sa stali účastníkmi jeho spásonosného kňazstva, aby v sebe odrážali jeho obraz a neustále vydávali svedectvo vernosti a lásky (porov. Rímsky misál, Prefácia I k vysviacke). Kto hľadá kňazstvo z malicherných dôvodov, mýli sa v základoch a stavia na piesku (porov. Mt 7, 26-27).
Život v seminári je cestou vnútorného očisťovania. Treba nechať Pána preskúmať srdce a jasne ukázať, čo ovplyvňuje naše rozhodnutia. Čistota úmyslu znamená, že každý deň môžeme s jednoduchosťou a pravdou povedať: „Pane, chcem byť tvojím kňazom, nie pre seba, ale pre tvoj ľud“. Táto transparentnosť sa pestuje častou spoveďou, úprimným duchovným vedením a dôverou v tých, ktorí sprevádzajú rozlišovanie. Cirkev žiada seminaristov s čistým srdcom, ktorí hľadajú Krista bez falošnosti a nenechajú sa zlákať egoizmom alebo márnosťou.
To si vyžaduje neustále rozlišovanie. Úprimnosť pred Bohom a pred formátormi chráni pred sebaospravedlňovaním a pomáha včas napraviť to, čo nie je evanjeliové. Seminarista, ktorý sa naučí žiť v tejto jasnosti, sa stáva zrelým človekom, oslobodeným od ambícií a ľudských kalkulácií, slobodným, aby sa bezvýhradne odovzdal. Takto bude vysvätenie radostným potvrdením života formovaného Kristom od seminára a začiatkom autentického putovania.
Srdce seminaristu sa formuje v osobnom vzťahu s Ježišom. Modlitba nie je vedľajším cvičením, v nej sa učí rozpoznávať jeho hlas a nechať sa ním viesť. Kto sa nemodlí, nepozná Majstra; a kto ho nepozná, nemôže ho skutočne milovať ani sa s ním stotožňovať. Čas venovaný modlitbe je najplodnejšou investíciou života, pretože tam Pán formuje city, očisťuje túžby a posilňuje povolanie. Ten, kto málo hovorí s Bohom, nemôže hovoriť o Bohu! Kristus sa dá nájsť privilegovaným spôsobom vo Svätom písme. Je potrebné priblížiť sa k nemu s úctou, s duchom viery, hľadať Priateľa, ktorý sa zjavuje na stránkach Svätého písma.
Ten, kto bude kňazom, objavuje v Božom slove, ako Kristus rozmýšľa, ako hľadí na svet, ako ho dojímajú chudobní. Budúci kňaz sa postupne oblieka do Kristových kritérií a postojov. „Musíme hľadieť na Ježiša, na súcit, s akým hľadí na naše zranené človečenstvo, na bezpodmienečnosť, s akou obetoval svoj život za nás na kríži“ (František, List kňazom rímskej diecézy, 5-VIII-2023).
Cirkev si vždy uvedomovala, že stretnutie s Pánom sa musí zakoreniť v inteligencii a stať sa doktrínou. Preto je štúdium nevyhnutnou cestou k tomu, aby sa viera stala pevnou, rozumovou a schopnou osvecovať ostatných. Ten, kto sa pripravuje na kňazstvo, nevenuje čas štúdiu len pre samotnú odbornosť, ale pre vernosť svojmu povolaniu. Intelektuálna práca, najmä teologická, je formou lásky a služby, potrebnou pre poslanie, vždy v plnom spoločenstve s Magistériom. Bez seriózneho štúdia nie je skutočná pastorácia, lebo služba spočíva v tom, aby ľudia spoznávali a milovali Krista a v ňom našli spásu (porov. Pius XI., encyklika Ad Catholici Sacerdotii, body 44-46). Hovorí sa, že jeden seminarista sa spýtal svätého Alberta Hurtada, na čo by sa mal špecializovať, a svätý odpovedal: „Špecializuj sa na Ježiša Krista!“ To je najistejšia cesta: urobiť zo štúdia prostriedok, aby sme sa viac zjednotili s Pánom a jasne ho ohlasovali.
Modlitba a hľadanie pravdy nie sú paralelné cesty, ale jediná cesta, ktorá vedie k Majstrovi. Zbožnosť bez doktríny sa stáva krehkým sentimentalizmom; doktrína bez modlitby sa stáva neplodnou a chladnou. Pestujte obe s rovnováhou a vášňou, vedomí si toho, že len tak budete môcť autenticky hlásať to, čo žijete, a žiť v súlade s tým, čo hlásate. Keď sa inteligencia otvorí zjavenej pravde a srdce sa zapáli v modlitbe, formácia sa stáva plodnou a pripravuje na solídne a žiariace kňazstvo.
Duchovný a intelektuálny život sú nevyhnutné, ale obidve smerujú k oltáru, miestu, kde sa buduje a v plnosti odhaľuje kňazská identita (porov. sv. Ján XXIII., encyklika Sacerdotii Nostri Primordia, II). Tam, v Najsvätejšej obeti, sa kňaz učí obetovať svoj život, ako Kristus na kríži. Keď sa živí Eucharistiou, objavuje jednotu medzi službou a obetou (porov. sv. Pavol VI., encyklika Mysterium Fidei, bod 4) a chápe, že jeho povolanie spočíva v tom, aby bol spolu s Kristom obetou (porov. Rim 12, 1). Keď sa kríž prijme ako neoddeliteľná súčasť života, Eucharistia prestáva byť len obradom a stáva sa skutočným stredobodom existencie.
Spojenie s Kristom v eucharistickej obeti pokračuje v kňazskom otcovstve, ktoré neplodí podľa tela, ale podľa Ducha (porov. 1 Kor 4, 14-15). Byť otcom nie je niečo, čo sa robí, ale niečo, čím človek je. Skutočný otec nežije pre seba, ale pre svojich blízkych: teší sa, keď jeho deti rastú, trpí, keď sa strácajú, čaká, keď sa vzdialia (porov. 1 Sol 2, 11-12). Tak aj kňaz nosí vo svojom srdci celý ľud, oroduje zaň, sprevádza ho v jeho bojoch a podporuje ho vo viere (porov. 2 Kor 7, 4). Kňazské otcovstvo spočíva v tom, že odzrkadľuje tvár Otca, aby ten, kto stretne kňaza, intuitívne pocítil Božiu lásku.
Takéto otcovstvo sa prejavuje v postojoch odovzdanosti: celibát ako nedeliteľná láska ku Kristovi a jeho Cirkvi, poslušnosť ako dôvera v Božiu vôľu, evanjeliová chudoba ako ochota pomáhať všetkým (porov. Druhý vatikánsky koncil,Decr. Presbyterorum Ordinis, o službe a živote kňazov, body 15-17), milosrdenstvo a sila, ktoré sprevádzajú rany a podopierajú v bolesti. V nich sa kňaz uznáva ako skutočný otec, schopný viesť svojich duchovných synov ku Kristovi s rozhodnosťou a láskou. Neexistuje polovičné otcovstvo ani polovičné kňazstvo.
Vy, kandidáti na kňazstvo, ste povolaní utekať pred priemernosťou uprostred veľmi konkrétnych nebezpečenstiev: svetskosť, ktorá rozptyľuje nadprirodzený pohľad na realitu, vyčerpávajúci aktivizmus, digitálna rozptýlenosť, ktorá okráda vnútorné stíšenie, ideológie, ktoré odvádzajú od evanjelia, a nemenej závažná osamelosť tých, ktorí sa snažia žiť bez kňazstva a bez svojho biskupa. Izolovaný kňaz je zraniteľný. Bratstvo a kňazské spoločenstvo sú neoddeliteľnou súčasťou povolania. Cirkev potrebuje svätých pastierov, ktorí sa spoločne odovzdávajú, nie osamelých úradníkov; len tak môžu byť vierohodnými svedkami spoločenstva, ktoré ohlasujú.
Drahí synovia, na záver vás chcem uistiť, že máte miesto v srdci nástupcu svätého Petra. Seminár je nesmierne veľkým a náročným darom, ale na tejto ceste nie ste nikdy sami. Boh, svätí a celá Cirkev kráčajú s vami, a to najmä váš biskup a vaši formátori, ktorí vám pomáhajú rásť, „kým vo vás nebude stvárnený Kristus“ (Ga 4, 19). Prijmite od nich vedenie a napomínanie ako prejavy lásky. Spomeňte si tiež na múdrosť svätého Toribia de Mogroveja, tak milovaného v Trujille, ktorý rád hovorieval: „Čas nie je náš, je veľmi krátky a Boh sa nás bude pýtať, ako sme ho využili“ (porov. C. García Irigoyen, Sto. Toribio, Lima 1908, s. 141). Využite teda každý deň ako neopakovateľný poklad.
Nech Panna Mária a svätý Jozef, prví vychovávatelia, formátori Najvyššieho a Večného Kňaza, podporujú vás všetkých v radosti z vedomia, že ste milovaní a povolaní. S týmito pocitmi, ako znakom blízkosti, zo srdca udeľujem prosbami požehnané apoštolské požehnanie celej komunite tohto milovaného seminára a ich rodinám.
Vatikán, 17. septembra 2025, spomienka na svätého Roberta Bellarmina, biskupa a učiteľa Cirkvi.
Lev PP. XIV