Homília počas Omše pri príležitosti blahorečenia Álvara del Portilla
1. „Pastier podľa Kristovho srdca, horlivý služobník Cirkvi“[1]. Takýto obraz blahoslaveného Álvara del Portilla podáva pápež František – dobrého pastiera, ktorý podobne ako Ježiš pozná a miluje svoje ovce, privádza do ovčinca tie, ktoré sa stratili, obväzuje rany chorých a obetuje za ne svoj život[2].
Nový blahoslavený bol už od mladosti povolaný nasledovať Krista, aby sa neskôr stal usilovným služobníkom Cirkvi a hlásal po celom svete slávne bohatstvo jej spásonosného tajomstva: „My zvestujeme tajomstvo Krista, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi. O to sa namáham a borím, jeho mocou, ktorá vo mne mohutne pôsobí“ (Kol 1, 28-29). A toto hlásanie Krista Spasiteľa vykonával v absolútnej vernosti krížu a zároveň s príkladnou evanjeliovou radosťou v ťažkostiach. Preto mu dnes liturgia pripisuje slová apoštola: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
Pokojná radosť tvárou v tvár bolesti a utrpeniu je charakteristickou črtou svätých. Okrem toho blahoslavenstvá – aj tie najťažšie, ako sú prenasledovania – nie sú ničím iným ako hymnou radosti.
2. Blahoslavený Álvaro hrdinsky prežíval mnohé cnosti – ako sú viera, nádej a láska. Tieto cnostné návyky praktizoval vo svetle blahoslavenstiev miernosti, milosrdenstva a čistoty srdca. Svedectvá sú jednohlasné. Okrem toho, že vynikal úplným duchovným a apoštolským súladom so svätým zakladateľom, vyznačoval sa aj ako osobnosť veľkej ľudskosti.
Svedkovia potvrdzujú, že Álvaro bol už od detstva „chlapec veľmi veselého charakteru a veľmi usilovný, ktorý nikdy nerobil problémy“; „bol láskavý, skromný, veselý, zodpovedný, dobrý...“[3].
Po svojej matke, pani Clementine, zdedil príslovečnú vyrovnanosť, jemnosť, úsmev, pochopenie, schopnosť hovoriť o druhých v dobrom a rozvážnosť pri posudzovaní. Bol skutočným gentlemanom. Nebol výrečný. Jeho vzdelanie inžiniera mu dodalo mentálnu prísnosť, stručnosť a presnosť, vďaka čomu sa dokázal okamžite dostať k jadru problémov a vyriešiť ich. Vzbuzoval rešpekt a obdiv.
3. Jeho jemnosť v správaní sa spájala s výnimočným duchovným bohatstvom, v ktorom vynikala milosť jednoty medzi vnútorným životom a neúnavnou apoštolskou horlivosťou. Spisovateľ Salvador Bernal tvrdí, že premenil skromnú prózu každodenného života na poéziu.
Bol živým príkladom vernosti evanjeliu, Cirkvi a pápežovmu magistériu. Vždy, keď navštívil Baziliku svätého Petra v Ríme, zvykol recitovať Vyznanie viery pred hrobom apoštola a Salve pred obrazom Panny Márie, Mater Ecclesiae.
Vyhýbal sa akémukoľvek personalizmu, pretože šíril pravdu evanjelia a integritu tradície, nie svoje vlastné názory. Eucharistická zbožnosť, mariánska úcta a úcta k svätým živili jeho duchovný život. Prítomnosť Boha udržiaval nažive častými krátkymi modlitbami a ústnymi modlitbami. Medzi najbežnejšie patrili: Cor Iesu Sacratissimum et Misericors, dona nobis pacem!, a Cor Mariae Dulcissimum, iter para tutum; ako aj mariánska strelná modlitba: Svätá Mária, nádej naša, služobnica Pána, sídlo múdrosti.
4. Rozhodujúcim momentom v jeho živote bolo povolanie do Opus Dei. Vo veku 21 rokov, v roku 1935, po stretnutí so svätým Josemariom Escrivá de Balaguerom – ktorý bol vtedy 33-ročný mladý kňaz – veľkodušne odpovedal na Pánovo volanie k svätosti a apoštolátu.
Mal hlboký zmysel pre synovskú, citovú a účinnú jednotu so Svätým Otcom. S vďačnosťou prijal jeho učenie a zvestoval ho všetkým veriacim v Opus Dei. V posledných rokoch svojho života často bozkával prsteň preláta, ktorý mu daroval pápež, aby potvrdil svoju plnú vernosť túžbam rímskeho pápeža. Zvlášť podporoval jeho prosby o modlitbu a pôst za mier, za jednotu kresťanov, za evanjelizáciu Európy.
Vynikal rozvážnosťou a čestnosťou pri hodnotení udalostí a ľudí; spravodlivosťou pri rešpektovaní cti a slobody druhých; silou pri odolávaní fyzickým či morálnym ťažkostiam; zdržanlivosťou, prežívanou ako triezvosť, vnútorné a vonkajšie umŕtvovanie. Blahoslavený Álvaro šíril príjemnú vôňu Krista —bonus odor Christi (porov. 2 Kor 2, 15)—, ktorá je vôňou pravej svätosti.
5. Existuje však jedna cnosť, ktorú Mons. Álvaro del Portillo prežíval mimoriadne výnimočným spôsobom a považoval ju za nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie svätosti a apoštolátu: cnosť pokory, ktorá spočíva v napodobňovaní a stotožňovaní sa s Kristom, ktorý je tichý a pokorný srdcom (Mt 11, 29). Miloval skrytý život Ježiša a nepohŕdal jednoduchými prejavmi ľudovej zbožnosti, ako napríklad výstupom na kolenách po Svätých schodoch v Ríme. Jednému veriacemu z Prelatúry, ktorý navštívil to isté miesto, ale na Sväté schody vystúpil pešo, pretože —tak mu to povedal —považoval sa za zrelého a dobre formovaného kresťana, mu blahoslavený Álvaro s úsmevom odpovedal a dodal, že on ju vyšiel na kolenách, hoci atmosféra bola trochu dusná kvôli množstvu ľudí a zlej ventilácii[4]. Bola to veľká lekcia jednoduchosti a zbožnosti.
Monsignor del Portillo bol v skutočnosti blahodarne „nakazený“ správaním nášho Pána Ježiša Krista, ktorý neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil[5]. Preto sa často modlil a rozjímal nad eucharistickým hymnom Adoro Te devote, latens deitas (Klaniam sa Ti vrúcne). Rovnako uvažoval o živote Márie, pokornej služobnice Pána. Niekedy si spomínal na vetu od Cervantesa z Novelas Ejemplares: „Bez pokory nie je žiadna cnosť skutočnou cnosťou“[6]. A často recitoval krátku modlitbu, ktorá bola bežná medzi veriacimi Diela: „Cor contritum et humiliatum, Deus, non despicies“ (Ž 51 [50], 19); Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.
Pre neho, rovnako ako pre svätého Augustína, bola pokora domovom lásky[7]. Opakoval radu, ktorú zvykol dávať zakladateľ Opus Dei, citujúc slová svätého Jozefa Kalazanského: „Ak chceš byť svätý, buď pokorný; ak chceš byť svätejší, buď pokornejší; ak chceš byť veľmi svätý, buď veľmi pokorný“[8]. Nezabúdal ani na to, že osol bol trónom Ježiša pri vstupe do Jeruzalema. Dokonca aj jeho spolužiaci, okrem toho, že vyzdvihovali jeho mimoriadnu inteligenciu, zdôrazňovali jeho jednoduchosť, pokojnú nevinnosť človeka, ktorý sa nepovažuje za lepšieho ako ostatní. Domnieval sa, že jeho najhorším nepriateľom je pýcha. Jeden svedok tvrdí, že bol „vtelenou pokorou“[9].
Jeho pokora nebola drsná, okázalá, podráždená, ale láskavá, radostná. Jeho radosť pramenila z presvedčenia o svojej skromnej osobnej hodnote. Na začiatku roku 1994, v poslednom roku svojho života na zemi, na stretnutí so svojimi dcérami povedal: „Hovorím to vám a hovorím to aj sebe. Musíme celý život bojovať, aby sme sa stali pokornými. Máme úžasnú školu pokory od Pána, od Najsvätejšej Panny Márie a od svätého Jozefa. Poďme sa učiť. Poďme bojovať proti vlastnému ja, ktoré sa neustále dvíha ako had, aby pohryzlo. Ale sme v bezpečí, ak sme blízko Ježiša, ktorý je z rodu Márie a ktorý rozdrví hlavu hada“[10].
Pre otca Álvara bola pokora „kľúčom, ktorý otvára dvere do domu svätosti“, zatiaľ čo pýcha predstavovala najväčšiu prekážku v tom, aby sme videli a milovali Boha. Hovoril: „Pokora nám strháva smiešnu kartónovú masku, ktorú nosia namyslení ľudia, plní seba samých“[11]. Pokora je uznanie našich obmedzení, ale aj našej dôstojnosti ako Božích detí. Najlepšiu pochvalu jeho pokory vyjadrila jedna žena z Opus Dei po smrti zakladateľa: „Ten, kto zomrel, bol otec Álvaro, lebo náš Otec žije ďalej vo svojom nástupcovi“[12].
Jeden kardinál svedčí, že keď čítal o pokore v Regule svätého Benedikta alebo v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca z Loyoly, zdalo sa mu, že uvažuje o najvyššom ideáli, ktorý je však pre človeka nedosiahnuteľný. Keď však spoznal a stretol sa s blahoslaveným Álvarom, pochopil, že je možné žiť pokoru úplne.
6. Na blahoslaveného sa dajú vzťahovať slová, ktoré kardinál Ratzinger vyslovil v roku 2002 pri príležitosti svätorečenia zakladateľa Opus Dei. Hovoriac o hrdinskej cnosti, vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery povedal: „Hrdinská cnosť neznamená presne to, že človek sám vykonal veľké veci, ale že v jeho živote sa objavujú skutočnosti, ktoré nevykonal on sám, lebo sa ukázal ako priehľadný a ochotný, aby Boh konal [...]. To je svätosť“[13].
Toto je posolstvo, ktoré nám dnes odovzdáva blahoslavený Álvaro del Portillo, „pastier podľa srdca Ježiša, horlivý služobník Cirkvi“[14]. Pozýva nás, aby sme boli svätí ako on, žili svätosť, ktorá je láskavá, milosrdná, prívetivá, mierna a pokorná.
Cirkev a svet potrebujú veľkolepé divadlo svätosti, aby svojou príjemnou vôňou očistili zápach mnohých nerestí, ktoré sa s arogantnou vytrvalosťou vychvaľujú.
Teraz viac než kedykoľvek predtým potrebujeme ekológiu svätosti, aby sme čelili znečisteniu nemorálnosti a korupcie. Svätí nás vyzývajú, aby sme do lona Cirkvi a spoločnosti vniesli čistý vzduch Božej milosti, ktorý obnovuje tvárnosť zeme.
Nech nám pomáha a chráni nás Mária, Pomocnica kresťanov a Matka svätých.
Blahoslavený Álvaro del Portillo, oroduj za nás. Amen.
Kardinál Angelo Amato, S.D.B., prefekt Kongregácie pre kauzy svätých
Madrid, 27. septembra 2014
[1] František, Apoštolská bula o blahorečení ctihodného Božieho služobníka Álvara del Portilla, biskupa a preláta Opus Dei, 27-IX-2014.
[2] Porov. Ez 34, 11-16; Jn 10,11-16.
[3] Positio super vita, virtutibus et fama sanctitatis, 2010, zväzok I, s. 27.
[4] Porov. Positio super vita, virtutibus et fama sanctitatis, 2010, zväzok I, s. 662.
[5] Mt 20, 28; Mk 10, 45.
[6] Miguel de Cervantes, Novelas Ejemplares: “El coloquio de los perros”. Porov. Positio super vita, virtutibus et fama sanctitatis, 2010, zväzok I, s. 663.
[7] Svätý Augustín, De sancta virginitate, 51.
[8] Svätý Josemaría, slová z A. Vázquez de Prada, El Fundador del Opus Dei, zväzok I, Rialp, Madrid 1997, s. 18.
[9] Positio super vita, virtutibus et fama sanctitatis, 2010, zväzok I, s. 668.
[10] Ibid., s. 675.
[11] Ibid.
[12] Ibid., s. 705.
[13] Ibid., s. 908.
[14] František, Apoštolská bula o blahorečení ctihodného Božieho služobníka Álvara del Portilla, biskupa a preláta Opus Dei, 27-IX-2014.