Som kňaz. Keď som 16. februára 2025 ako zvyčajne vstával na zvuk budíka, s prekvapením som zistil, že nevidím na pravé oko. Pred dvoma dňami som mal určité problémy so zrakom, ale pripisoval som to únave. Na to oko som videl trochu rozmazane a len s určitým úsilím. Myslel som si, že všetko sa vyrieši po pokojnej noci. Ale nastal presný opak.
V rezidencii, kde bývam, žije aj lekár. Najprv som sa ho spýtal, čo mám robiť. Odpoveď bola celkom jasná: mal som ihneď ísť na pohotovosť. Keďže bola nedeľa, nechcel som opustiť svoj dom bez istoty, kedy sa vrátim, bez slávenia svätej Omše. Medzi tmou v jednom oku a zmesou nervozity a strachu som sa snažil modliť sa s úctou. Potom som šiel na pohotovosť, sprevádzaný ďalším bývajúcim rezidencie. Prezreli ma pomerne rýchlo. Vážnosť, ktorá sa zračila na tvári lekárky, ktorá ma vyšetrovala, ma začala presviedčať, že nejde o niečo tak banálne, ako som si predstavoval.
Do tej chvíle som bol presvedčený, že moje oko je infikované alebo má nejakú inú poruchu, ktorú možno ľahko napraviť. Ale po niekoľkých vyšetreniach a zistení, že pravým okom som nebol schopný rozoznať farbu veľkej zložky, ktorú mi lekárka držala pred tvárou, mi oznámili, že zavolali sanitku, aby ma urgentne previezli do neurologickej kliniky. Možno bola moja slepota začiatkom mŕtvice.
Tú cestu sanitkou ulicami Mníchova, so sirénou a modrými svetlami, si pamätám ako subjektívnu konfrontáciu so smrťou. Počas cesty som veľmi vážne premýšľal: „Zdá sa, že dnes môžeš zomrieť.“ Inak, aký zmysel mala sanitka, napätie, ktoré som cítil u všetkých okolo mňa, spomienka na tvár lekárky, rýchlosť, s akou sa nevoľnosť v očiach premenila na možný začiatok mŕtvice? Vtedy som sa začal modliť. Najprv ma zaplavil určitý pesimizmus a vo svojej predstavivosti som prechádzal chyby svojho tridsaťštyriročného života. Hneď som si uvedomil, že je absurdné tráviť svoje posledné sekundy takými negatívnymi myšlienkami, a tak som začal myslieť na nebo. Ježiš mi vtedy daroval veľký pokoj. Ak počas svojho pobytu medzi nami pomohol toľkým slepým získať zrak, prečo by to neurobil aj so mnou? Potom som začal modliť sa s vierou a dôverou. Nie je potrebné rozprávať podrobnosti o mojom päťdňovom pobyte v nemocnici. Hneď po príchode mi urobili niekoľko vyšetrení, a po nich vylúčili mozgovú príhodu.
Stále však zostávalo zistiť, čo mi spôsobilo stratu zraku a aká bola jeho príčina. Na to mi urobili desiatky vyšetrení. Nakoniec dospeli k záveru, že som mal infarkt v oku, ale príčinu sa nepodarilo zistiť: môj mozog, srdce, rôzne tepny atď. – všetko vyzeralo v poriadku. Preto bolo pre lekárov ešte väčším prekvapením, že som ako 34-ročný človek v dobrom zdravotnom stave utrpel niečo také. Ako útechu mi povedali, že aspoň všetko ostatné vyzerá v poriadku a nemám sa čoho obávať. Ale všetci lekári, ktorých som sa opýtal, či by som mohol získať späť zrak v oku, a tak je to uvedené aj v záverečnej správe, mi odpovedali, že nie. Od infarktu uplynulo príliš veľa času bez zlepšenia, takže si budem musieť zvyknúť žiť tak. Bolo to sklamanie.
Vracal som sa domov s radosťou, ktorú človek pociťuje, keď opúšťa kliniku, ale aj s určitým smútkom, že som definitívne stratil zrak na jedno oko. Najmä na otvorených priestranstvách som sa cítil veľmi stratený. Sotva som rozoznával hĺbku. Navyše som začal trpieť veľmi silnými bolesťami hlavy, ktoré ustupovali len vtedy, keď som si ľahol do postele. Ale nestratil som nádej v modlitbe. Ako som už povedal, najprv som sa obrátil priamo na Ježiša. Ale keď som prišiel domov, kňaz mi priniesol v poškodenom obale cenné relikvie dona Álvara. Vtedy som sa rozhodol s veľkou vierou prosiť o svoje uzdravenie novénou, modliac sa k jeho obrázku a mnohokrát si potierajúc oči týmito relikviami.
O niekoľko dní už v Nemecku existovala skupina na WhatsAppe s asi sto členmi, ktorí prosili dona Álvara o moje uzdravenie. Okrem toho som v tých dňoch dostal mnoho správ z celého sveta, ktoré ma podporovali a dodávali mi silu, a vždy, keď sa ma pýtali, komu zverujem svoje uzdravenie, uvádzal som meno dona Álvara. Tak vznikla veľká vlna modlitieb k tomuto blahoslavenému z rôznych krajín.
Od prvého dňa, keď som prišiel domov, som začal pociťovať mierne zlepšenie. Po slávení Omše, ktorú som neslúžil päť dní, som vošiel do svojej izby a bol som veľmi prekvapený, keď som po prvýkrát od infarktu dokázal rozlíšiť farbu svojím chorým okom: svetlomodrú farbu uteráka. Bol to jediný lúč svetla uprostred tmy v oku, ale práve preto bol dôvodom veľkej radosti a nádeje. S väčšou silou sme pokračovali v modlitbách za uzdravenie.
Počas nasledujúcich troch týždňov, keď som sa modlil k blahoslavenému Álvarovi, som postupne videl lepšie: každý deň som získaval späť nejakú farbu, začal som vnímať aj obrysy vecí a tma sa zmenila na rozmazaný závoj, ale plný svetla. Akú radosť a vďačnosť som cítil, keď som začal rozoznávať aj niektoré slová, až som bol schopný opäť normálne čítať.
V rozpore s prognózami lekárov a vďaka príhovoru blahoslaveného Álvara a modlitbám mnohých som po menej ako mesiaci úplne obnovil zrak. Keď uplynuli asi tri mesiace odvtedy, čo som stratil zrak na jedno oko, išiel som na lekárske vyšetrenie. Prvá očná lekárka, ktorá ma vyšetrovala, bola veľmi prekvapená mojim uzdravením: „To sa stáva raz za tisíc rokov,“ bola jej reakcia. Hlavný lekár, tiež viditeľne prekvapený, bol o niečo chladnejší. Povedal mi, že existujú štúdie o znovuzískaní zraku po infarkte oka, hoci príčiny zostávajú neznáme. V mojom prípade som príčinu poznal: don Álvaro. Preto som sa odhodlal a s presvedčením mu povedal: „Veľa som sa modlil za toto uzdravenie.“ Oftalmológ s úsmevom vedca mi mohol len odpovedať: „Modlitba vám určite neublížila.“
Ja som za tento zázrak veľmi vďačný donu Álvarovi, ktorý dokázal vyvolať prekvapený úsmev aj na tvári lekára. Spolu s vonkajším uzdravením mi daroval veľkú vieru a dôveru v silu modlitby a spoločenstvo svätých.
G.B.M. – Nemecko