Ľud Izraela je rozrušený: objavil sa nový prorok. Po stáročia sa hlas Boha neozýval v krajine Judskej s takou silou. Preto sú ľudia otrasení a prichádzajú k Jánovi Krstiteľovi: „Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu“ (Mt 3,5). Môžeme si predstaviť scénu z vtáčej perspektívy. V diaľke vidíme mesto Jericho, obklopené palmami, a striebornú stuhu - rieku Jordán -, pretekajúcu cez vyprahnutú a skalnatú púšť. Je ľahké domyslieť si, že ľudia sa zhromažďovali pri jej brehu, pretože ďaleko od osvieženia vody by sa horúčava stala neznesiteľnou. Tam, pri brehu, zástup počúva jednoduché Jánovo posolstvo: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3,2). Na srdciach tých ľudí neleží únava z cesty ani spaľujúce slnko, ale ťarcha ich hriechov.
Horké slzy
Jánove slová zasahujú duše týchto ľudí, ktorí vo svojom svedomí prehodnocujú všetky svoje priestupky proti Bohu. V mysliach niektorých z nich, zbožných Židov, ktorí dobre poznali Písmo, Jánov hlas pravdepodobne evokoval hlasy starozákonných prorokov. Ako Jonáš dôrazne vyzval Ninivčanov k pokániu a návratu k Bohu, podobne Ján Krstiteľ požadoval pravú konverziu. Židia zhromaždení na brehu Jordánu možno premýšľali ako obyvatelia Ninive: „Ktovie, azda sa Boh odvráti a zmiluje sa; odvráti sa od svojho hnevu a nezahynieme.“ (Jon 3,9).
Títo ľudia, ktorí si uvedomovali svoju hriešnosť, sa neuspokojili len s vnútorným pokáním, hoci bolo úprimné. Spaľovala ich bolesť z hriechov, a preto jeden po druhom pristupovali k prorokovi a „vyznávali svoje hriechy“ (Mt 3,6). To, čo by nikdy nepovedali iným ľuďom, zverovali tomuto neznámemu, pretože v ňom videli Božieho muža. Mnohí z nich, pri spovedi, plakali slzami tak horúcimi a horkými ako púšť, na ktorej stáli. Slzy sa miešali s vodou rieky, v ktorej ich prorok úplne ponáral, aby ich pokrstil.
Ján kázal „krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Mk 1,4), no dobre vedel, že táto voda nemôže preniknúť až k duši, aby ju očistila. Oni sami nemohli urobiť viac; spoliehali sa na Božie prisľúbenie: „Obráťte sa ku mne a obrátim sa k vám“ (Mal 3,7). Obracali sa, ako len mohli, a dúfali, že Boh si všimne ich utrpenie a prinesie im spásu! Tak to chceli a tak im to Ján sľuboval, napĺňajúc ich útechou: „Ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11). Duch a oheň, ktoré im umožnia začať odznova. Ľud činil pokánie, plakal nad svojimi hriechmi a vyznával ich, a ponárali sa do vody, prosiac Pána, aby vykonal zázrak a uzdravil ich srdcia. Počúval Boh ich nárek?
Naplniť všetku spravodlivosť
Ďaleko od stredobodu scény sedí muž, ktorý počúva Jánove slová. Môžeme si ho predstaviť, ako sedí na kameni, s plášťom na hlave, aby sa chránil pred úpalom slnka. Jeho pozornosť sa tiež obracia k ľuďom okolo neho. Sleduje ich tváre, plné bolesti a nádeje. A ide ďalej. Svojím duchom preniká aj do ich sŕdc a pozná, čo je v nich. Ten muž je večné Slovo, «skrze ktoré všetko povstalo a bez ktorého nepovstalo nič z toho, čo povstalo» (Jn 1,3). Slovo, ktoré sa v plnosti času «stalo telom a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Oblečený v našu ľudskú prirodzenosť, rovnaký vo všetkom, okrem hriechu, načúva tichému volaniu tých kajúcich duší.
Ježiš vstane z kameňa a priblíži sa k rade ľudí, ktorí čakajú na svoj krst. Hoci nemá hriech, postaví sa medzi hriešnikov, ako jeden z nich. Takto sa prejavuje «solidárne s nami, s našou ťažkosťou obracať sa, opúšťať svoje sebectvo, zbaviť sa našich hriechov, aby nám ukázal, že ak ho prijmeme do svojho života, je schopný nás opäť zdvihnúť a priviesť nás k Bohu Otcovi»[1]. A keď dorazí k brehu rieky, zloží plášť a kráča smerom k Jánovi, ktorý čaká uprostred vody.
Pravdepodobne by Ján Krstiteľ sníval o okamihu, keď sa stretne s Ježišom. Je pravda, že ako deti sa títo dvaja bratranci – syn Alžbety a syn Márie – stretli niekoľkokrát, ale odvtedy už uplynulo veľa času. Ján však určite nečakal, že ho znovu stretne v tejto situácii, preto bol prekvapený, rovnako ako v lone svojej matky: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14). Ján zameral celý svoj život na prípravu cesty pre Krista: jeho modlitbu na púšti, prísne pokánie, horlivé kázanie... On, Ján, je ten, kto potrebuje prijať Kristov krst, a nie naopak! Ale Pán, ktorý sa mu pozerá priamo do očí, odpovedá s istotou: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15). Táto veta patrí k tým tajomným výrokom nášho Pána, ktoré nás nechávajú v rozpakoch. Čo tým myslí, keď hovorí o splnení všetkej spravodlivosti?
Často si spravodlivosť spájame s prísnosťou. Je pravda, že spravodlivosť môže byť prísna, keď je to potrebné, ale v Bohu sú spravodlivosť a milosrdenstvo jedno a to isté. Pre Pána je spravodlivé vyhovieť prosbám týchto zarmútených sŕdc, ktoré hľadajú Božie odpustenie. Splniť všetku spravodlivosť znamená uskutočniť ospravedlnenie hriešnikov. Boh je spravodlivý znamená, že je verný, že plní svoje slovo a že udeľuje odpustenie tomu, kto sa kajá: „Odvrhnite od seba všetky svoje hriechy, ktoré ste spáchali, a utvorte si nové srdce a nového ducha; prečo by ste mali zomrieť, dom Izraela? Veď nemám záľubu v smrti zomierajúceho, hovorí Pán, Jahve, preto sa obráťte a budete žiť“ (Ez 18,31-32). Prišiel čas naplniť starodávne proroctvá. Kristovým krstom sa končí obdobie prisľúbení, pretože začína obdobie ich naplnenia.
Ján, poslušný, pokrstí Pána ako každého iného. Ponorí ho do vôd, a v tom „sa otvorili nebesia“ (Mt 3,16). Voda, v ktorej Židia zanechali svoje hriechy, má hlboký význam: Kristus zostupuje do najväčšej ľudskej biedy – symbolizovanej vodou – aby všetkým otvoril cestu k Otcovi. Od toho momentu sa voda, do ktorej sa ponára, spája s otvoreným nebom a bude sprostredkovať Božiu milosť. Založil sa kresťanský krst, ktorý dáva večný život a odpúšťa hriechy. Celá spravodlivosť sa naplnila: teraz môžu kajúcnici byť pokrstení v Kristovi a oslobodiť sa od hriechov, ktoré ich ťažili.
Nepostrehnuteľný hlas
V prvý deň svojho verejného pôsobenia, po tridsiatich rokoch skrytého života, Ježiš odhaľuje spôsob, akým nás prišiel vykúpiť. „Hovorí nám, že nás nespasí z výšky, nejakým suverénnym rozhodnutím či mocným činom, dekrétom, nie: on nás spasí tým, že k nám prichádza a berie na seba naše hriechy. Takto Boh poráža zlo sveta: zostupuje a prijíma ho na seba. To je aj spôsob, ako môžeme povzniesť ostatných: nie súdením, nie poukazovaním na to, čo robiť, ale tým, že sa staneme blízkymi, súcitnými, deliacimi sa o Božiu lásku. Blízkosť je Boží prístup vo vzťahu k nám“[2].
Nebesá, ktoré sa otvorili, akoby cez prasklinu, umožňujú Bohu vstúpiť do nášho sveta: „Boží Duch zostupoval ako holubica a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie‘ “ (Mt 3,16-17). Boh sa v tejto chvíli jasne zjavuje ako Najsvätejšia Trojica: Otec – vo forme hlasu, Syn – v prijatej ľudskej podobe, a Duch – v podobe holubice. Jeden Boh v troch osobách.
Zdá sa, že okrem Jána prítomní Židia túto Božiu manifestáciu nevnímali, ale zázrak sa stal a už pôsobil medzi nimi. Je veľmi pravdepodobné, že títo kajúcni ľudia neočakávali tak veľa. Očakávali len odpustenie svojich hriechov, no dostali oveľa viac: Boh nechcel len odpustiť, chcel ich mať pri sebe, priviesť ich do tajomstva svojej Trojice Božských Osôb a urobiť z nich svojich najbližších. „Keď prišla plnosť času, poslal Boh na svet svojho Jednorodeného Syna, aby znovunastolil pokoj; aby, vykupujúc človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus — sme my ľudia dostali adoptívne synovstvo, aby sme sa stali Božími deťmi, oslobodenými spod jarma hriechu a schopnými mať účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice.“[3].
Niekedy sa môže zdať, že tajomstvo Trojice je pre život kresťana niečím vzdialeným. Ale keď sa vrátime k scéne pri Jordáne a vidíme, ako Ježiš vystupuje z vody, pripomíname si, že aj my sme jedného dňa vystúpili z vôd krstu, zjednotení s Kristom – synmi v Synovi. Aj v tom okamihu zostúpil Duch s prísľubom konečného oslobodenia, rovnako ako holubica pre Noema predstavovala prísľub novej zeme. A v ten deň zaznel nad nami hlas Otca. Hlas, ktorý nepočuli tí, ktorí boli prítomní pri našom krste, rovnako ako ho nepočuli vtedy Židia. Ale skutočný hlas, ktorý povedal o nás, keď sme už boli zjednotení s Kristom: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ „Tento otcovský hlas, nepočuteľný pre ucho, ale jasne počuteľný pre toho, kto verí, nás sprevádza po celý život a nikdy nás neopustí. Po celý život nám Otec hovorí: ‚Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra‘ “[4].
Tento zázrak pretrváva v duši každého kresťana v stave milosti. Vo všetkom, čo robíme, nech sme kdekoľvek a s kýmkoľvek, ideme s Kristom, napĺňa nás jeho Duch a Otec nás ochraňuje. Celý kresťanov duchovný život je zameraný na to, aby sme si toto uvedomovali a osvojili si schopnosť kontemplácie uprostred všetkých našich aktivít. Ľudské srdce potrebuje rozlišovať a milovať každú Božskú osobu jednotlivo. […] Chceme sa napiť zo studnice živej vody a nie je žiadnou zvláštnosťou, že celý deň prežívame v tomto bohatom a priezračnom prameni prúdiaceho do večného života (porov. Jn 4,14). Slová sú zbytočné, pretože jazyk sa už nedokáže vyjadriť; rozum ostáva pokojný. Už sa nehovorí, iba nazerá. Duša sa dá do spevu a spieva novú pieseň, pretože cíti a vie, že Boh na ňu neustále a s láskou hľadí[5].
[1] Benedikt XVI, Homília, 13-I-2013.
[2] Pápež František, Anjel Pána, 10-I-2021.
[3] Sv. Josemaría, Ísť s Kristom, č. 65.
[4] Pápež František, Audiencia, 9-V-2018.
[5] Sv. Josemaría, Boží Priatelia, č. 306-307.