ZÁKONNÍCI A FARIZEJI často dávajú Pánovi príležitosť, aby učil zástupy cestu, ktorá vedie k spáse. Raz Ježiš hovorí o nich ako o učiteľoch, ktorí zaujímajú Mojžišovu stolicu: považujú sa za jeho nástupcov. Na rozdiel od patriarchu však „hovoria, ale nerobia“ (Mt 23, 3). V ich životoch je zvonku viditeľný nedostatok súdržnosti, nedostatok jednoty života. Ich kázanie je zvyčajne správne, ale ich skutky ich prezrádzajú, lebo „kladú ťažké bremená na plecia ľudí, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23, 4). Naopak, Ježiš učí a žije to, čo káže: „On je prvý, kto praktizuje prikázanie lásky, ktoré učí všetkých“[1].
Skutočný učiteľ sa vyznačuje tým, že jeho skutky potvrdzujú pravdy, ktoré hlása. Tak sa jeho život stáva príťažlivým pre tých, ktorí sa s ním stretnú. Kresťan, ktorý autenticky žije to, čomu verí, sa stáva znakom vierohodnosti. Jeho existencia nezostáva nepovšimnutá ani bezvýznamná, ale v druhých prebúdza túžbu priblížiť sa k Pánovi. „Kiež sú tvoje rozhovory a celé tvoje správanie také, aby všetci, čo ťa vidia alebo počujú, mohli povedať: Tento človek číta život Ježiša Krista“[2].
Hlavným dôvodom, ktorý vedie kresťana k tomu, aby sa správal v súlade s tým, čo sa snaží učiť, nie je len túžba byť dobrým príkladom. Takýto postoj, ak vychádza z márnosti, kritizuje aj Pán, keď pozoruje, že niektorí farizeji sa postia a modlia, ale len „aby ich videli ľudia“ (Mt 23, 5). „Keď napríklad premýšľaš o štúdiu, ktoré robíš, robíš to len preto, aby si sa presadil, zo svojho záujmu, alebo aj preto, aby si slúžil spoločenstvu? Tu sa dá vidieť, aký je zámer každého z nás“[3]. Ak niekedy zistíme, že jediným dôvodom nášho konania je to, čo si myslia ostatní, vždy môžeme zmeniť svoj úmysel a konať z lásky, snažiac sa vo všetkom potešiť Pána. „Nežijeme pre zem ani pre svoju česť, ale pre česť Božiu, pre Božiu slávu, pre službu Bohu: len to nás poháňa“[4].
UČITEĽ pokračuje v komentovaní neautentickosti niektorých zákonníkov a farizejov: „rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi“ (Mt 23, 5-7). V konečnom dôsledku títo učitelia žili viac v závislosti od pohľadu a názoru druhých ako od slávy Božej.
Pýcha ničí hodnotu dobra, ktoré sledujeme. Naopak, pokora, ako tvrdil svätý Josemaría, je v kresťanskom živote „ako soľ, ktorá dochucuje všetky jedlá. Lebo aj keď sa nejaký čin javí ako cnostný, nebude ním, ak je dôsledkom pýchy, márnosti, hlúposti; ak ho robíme s ohľadom na seba samých, uprednostňujúc seba pred službou Bohu, pred dobrom duší, pred slávou Otca, Syna a Ducha Svätého. Keď sa pozornosť obráti na naše ja, keď premýšľame nad tým, či nás budú chváliť alebo kritizovať, spôsobujeme si veľké zlo. Máme sa zaujímať iba o Boha“[5].
Pokora je základom duchovného života. „Ak sa ma spýtate,“ písal svätý Augustín, „čo je najpodstatnejšie v náboženstve a v disciplíne Ježiša Krista, odpoviem vám: prvé je pokora, druhé je pokora a tretie je pokora“[6]. V dnešnej modlitbe môžeme prosiť Pána, aby nám pomohol sústrediť sa na neho a zaujímať sa iba o jeho slávu. Pokora prináša so sebou zdravé zabúdanie na seba samého, ktoré zjednodušuje a oslavuje život: umožňuje rozpoznať Božiu veľkorysosť a tešiť sa z kontemplácie krásy stvorených vecí, v ktorých sa odráža Božia láska.
SVÄTÁ KATARÍNA SIENSKÁ rozpráva, že počula Boha, ako jej hovorí: „Žiadaš ma, aby si ma spoznala a milovala, mňa, najvyššiu Pravdu. Tu je cesta pre tých, ktorí ma chcú dokonale spoznať a mať ma radi (...): nikdy neprestávaj spoznávať samú seba, a keď budeš v údolí pokory, vtedy ma spoznáš v sebe samej. V tomto poznaní nájdeš všetko, čo ti chýba, všetko, čo potrebuješ. (...) V poznaní seba samej sa staneš pokornou, lebo uvidíš, že sama osebe nie si nič a že tvoja bytosť pochádza odo mňa, lebo som ťa miloval skôr, ako si existovala“[7].
Keď sa dobre poznáme, vieme, že nosíme poklad milosti v hlinených nádobách. Preto rozpoznávame to, čo môže ublížiť našej duši, a snažíme sa to držať ďalej od seba. Zároveň si uvedomujeme, že nikto nie je dobrým sudcom vo vlastnej veci, a preto hľadáme pomoc osoby, ktorá nás môže viesť v duchovnom živote a podporovať nás, keď to najviac potrebujeme. Zistíme tiež, čo nás vyčerpáva alebo stresuje, či už je to naša osobnosť alebo spôsob bytia, a snažíme sa tieto momenty prijať s pokojom a športovým duchom, a potom hľadať spôsob oddychu, ktorý nám umožní získať späť sily. Tieto postoje prejavujú isté sebapoznanie založené na pokore: priznávame, že nie sme superľudia s neobmedzenou energiou.
„Poznať samého seba nie je ťažké, ale je to únavné: vyžaduje si trpezlivú prácu na sebe samom. Vyžaduje si schopnosť zastaviť sa, „vypnúť autopilota“, aby sme si uvedomili, ako konáme, aké pocity v nás prebývajú, aké opakujúce sa myšlienky nás ovplyvňujú, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. Vyžaduje si to tiež rozlišovať medzi emóciami a duchovnými schopnosťami. Cítim nie je to isté ako som presvedčený; mám chuťnie je to isté ako chcem. Takto si uvedomíme, že pohľad, ktorý máme na seba samých a na realitu, je niekedy trochu skreslený. Uvedomiť si to je milosť!“[8]. Matky zvyčajne poznajú svoje deti najlepšie – niekedy dokonca lepšie ako oni sami. Môžeme prosiť Pannu Máriu, aby nám pomohla spoznať samých seba, aby sme mohli s pokorou a jednoduchosťou nasledovať Pána.
[1] Benedikt XVI, Anjel Pána, 30-X-2011.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 2.
[3] František, Audiencia, 5-X-2022.
[4] Svätý Josemaría, List 1, bod 21.
[5] Svätý Josemaría, En diálogo con el Señor, bod 105.
[6] Svätý Augustín, Epist. 118, 22.
[7] Svätá Katarína Sienská, Dialóg, časť I, kapitola I.
[8] František, Audiencia, 5-X-2022.