PRI JEDNEJ PRÍLEŽITOSTI sa jeden zákonník opýtal Ježiša na vzťah medzi večným životom a láskou k Bohu a blížnemu. Dobre vedel, že Mojžišov zákon prikazuje to druhé, ale existovala diskusia o tom, kto si zaslúži byť považovaný za „blížneho“ a či sa toto rozlíšenie zhoduje s príslušnosťou k vyvolenému národu. Ježiš využil tento dialóg, aby hovoril o láske, ktorá nepozná rozdiely, a urobil to prostredníctvom podobenstva o milosrdnom Samaritánovi.
Príbeh začína mužom, ktorý pri ceste z Jeruzalema do Jericha padol do rúk zlodejov, ktorí ho nechali polomŕtveho. Keď ho na ceste nájdu kňaz a levita, prejdú bez zastavenia, možno aby sa neznečistili jeho krvou; uprednostnili toto pravidlo, spojené s kultom, pred veľkým Božím prikázaním, ktoré chce predovšetkým milosrdenstvo a nie obetu (porov. Mt 9, 13).
Môže to vyvolať dojem, že v srdci toho kňaza alebo aj levitu boli toto pravidlo a logicky vyplývajúca starostlivosť o zraneného človeka v rozpore. Možno si pomysleli: „Buď sa rozhodnem starať sa o kult Boha, alebo sa postarám o tohto človeka“. Keď však necháme, aby láska k Pánovi a k druhým formovala celý náš život, tieto dilemy zmiznú: „Láska nás skutočne očisťuje od nášho egoizmu, búra múry našej izolácie, otvára oči a pomáha nám objaviť blížneho, ktorý je vedľa nás, toho, ktorý je ďaleko, a tiež celé ľudstvo“[1]. Nakoniec nám dáva pochopiť, že práve starostlivosťou o túto osobu uctievame Boha: „Ak sa nepriblížim k tomu mužovi, tej žene, tomu dieťaťu, tomu starému mužovi alebo tej starej žene, ktorí trpia, nepriblížim sa k Bohu“[2].
JEŽIŠ vyzýva zákonníka, aby vystúpil zo svojich schém, a ako hrdinu podobenstva predstavuje Samaritána. Samaritáni boli skupinou oddelenou od oficiálneho náboženstva, vzdialenou od čistoty, ktorá obklopovala vyvolený národ, najmä tých, ktorí sa klaňali v chráme. Samaritán vstupuje na scénu rovnako ako ostatní dvaja cestujúci: prechádza cestou a vidí ťažko zraneného muža. Jeho reakcia je však úplne odlišná: „Bolo mu ho ľúto“ (Lk 25, 33) a pocítil „vlnu súcitu, ktorá mu prenikla do duše“[3].
Možno poslucháči podobenstva boli prekvapení, keď počuli, že to bol Samaritán, kto prejavil súcit; možno si mysleli, že vedia predpovedať, ako by sa v tejto situácii zachoval jeden z nich. Ježiš však chce ukázať, že nemáme redukovať realitu na naše vlastné modely ani škatuľkovať ľudí. Evanjelium nám v skutočnosti predstavuje aspoň dve interakcie Krista so Samaritánmi: malomocný, ktorý je vzorom vďačnosti voči Bohu (porov. Lk 17, 11-19), a žena, ktorá sa po stretnutí s Ježišovou živou vodou stáva apoštolkou (porov. Jn 4, 7-30).
Keď sa na druhých pozeráme bez predsudkov, naučíme sa ich milovať takých, akí sú, a navyše sa obohatíme o ich dary. Tak napodobňujeme lásku Krista, ktorý vždy vidí všetko dobré, čoho sme schopní. Ako povedal svätý Josemaría: „Viera – veľkosť daru Božej lásky – spôsobila, že všetky rozdiely, všetky bariéry sa zmenšili až zanikli: už nie je rozdiel medzi Židom a Grékom, medzi otrokom a slobodným, medzi mužom a ženou: „lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28). Toto vedomie a láska k sebe navzájom ako k bratom a sestrám, nad rámec rozdielov rasy, sociálneho postavenia, kultúry, ideológie, je pre kresťanstvo podstatné“[4].
REAKCIA Samaritána z príbehu nezostala len pri dobrom pocite súcitu. Naopak, pustil sa do práce: „Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať“ (Lk 10, 34-35).
Samaritán nám ukazuje, že láska sa prejavuje v konkrétnych veciach, vo veľkých i malých gestách. Prostredníctvom nich vyjadrujeme svoju vôľu pomáhať druhým v ich potrebách a spríjemňovať život tým, ktorí nás obklopujú. Svätý Josemaría nás vyzýval, aby sme svoju lásku konkretizovali, aby nezostala len v slovách, ale aby sa stala skutočnou a hmatateľnou v skutkoch: „Hovorí sa o duši, ktorá keď v modlitbe povedala Pánovi: Ježišu, milujem ťa! počula z neba túto odpoveď: Láska, to sú skutky a nie sladké slová. Uvažuj, či si azda aj ty nezaslúžiš túto láskavú výčitku“5.
Po skončení podobenstva Ježiš položí zákonníkovi otázku: „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ A zákonník odpovie: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo“ (Lk 10, 36-37). Môžeme prosiť Máriu, aby urobila naše srdce citlivejším a aby nám pomohla nájsť ochotu pustiť sa do práce: len tak budeme skutočne „blížnymi“.
[1] Svätý Ján Pavol II, Posolstvo na pôstne obdobie 1986.
[2] František, Audiencia, 27-IV-2016.
[3] Joseph Ratzinger, Ježiš Nazaretský.
[4] Svätý Josemaría, Las riquezas de la fe, 2-XI-1969.