NA CESTE do Jeruzalema, keď prechádzal medzi Samáriou a Galileou, stretol Ježiš desať malomocných, ktorí z diaľky začali volať: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ (Lk 17, 13). V tej dobe sa pod názvom malomocenstvo označovali rôzne kožné choroby, ktoré sa považovali za nákazlivé. Preto boli tí, ktorí nimi trpeli, nútení vzdialiť sa od všetkých obývaných miest. Takýmto spôsobom trpeli nielen fyzickými ťažkosťami svojej choroby, ale aj izoláciou a stigmatizáciou zo strany svojich blízkych. Kto prišiel do kontaktu s malomocným, bol považovaný za nečistého: nemohol sa zúčastňovať na uctievaní Boha a musel sa očistiť.
Ježiš, ktorý si uvedomuje utrpenie týchto ľudí, neprejde bez povšimnutia. „Choďte a ukážte sa kňazom“ (Lk 17, 14), hovorí im. A kým išli, boli očistení. Aj my, keď predkladáme svoje prosby Bohu, máme istotu, že On je prvý, kto pozná naše potreby: Kristus nie je ľahostajný k našej bolesti. Ba čo viac, želá si, aby nás táto nepríjemnosť priviedla k nemu, aby sme dôverovali jeho milosti. Nehanbí sa za nás ani sa neodvráti, keď vidí naše malomocenstvo.
Táto scéna nám pripomína, že „Boh sa od nás nikdy neodvracia, keď sa k nemu utiekame (...). Pán nás vždy počúva, keď sa modlíme,“ hovorí pápež Lev XIV, „a ak nám niekedy odpovedá spôsobom, ktorý je ťažké pochopiť, je to preto, že koná s väčšou múdrosťou a prozreteľnosťou, ktoré presahujú naše chápanie. Preto aj v týchto momentoch neprestávajme s dôverou modliť sa, v ňom vždy nájdeme svetlo a silu“[1]. Hoci sa niekedy zdá, že naša modlitba je neplodná, pretože nedostávame to, o čo prosíme, v skutočnosti vždy prináša ovocie: prelomí izoláciu nášho malomocenstva a priblíži nás k Lekárovi, ktorý nás môže uzdraviť.
ZO VŠETKÝCH uzdravených malomocných iba jeden začal chváliť Pána „a padol na zem k Ježišovým nohám a ďakoval mu“ (Lk 17, 16). Navyše, tento jeden nebol Izraelita, ale Samaritán. Toto gesto nezostalo bez povšimnutia Pána, ktorý prehovoril a povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ (Lk 17, 17-18).
Ostatných deväť zabudlo na toho, kto ich uzdravil, a rozhodli sa ísť svojou vlastnou cestou. To sa môže stať aj dnes: nevážiť si všetko, čo sme dostali, ako dar. „Je to škaredá duchovná choroba: brať všetko ako samozrejmosť, aj vieru, aj náš vzťah s Bohom, až sa z nás stanú kresťania, ktorí už nevedia žasnúť, ktorí už nevedia povedať ďakujem, ktorí neprejavujú vďačnosť, ktorí nevedia vidieť zázraky Pána“[2]. Zvonka boli uzdravení, ale ich srdcia sa neotvorili pre najväčšie dobro, ktoré pre nich Boh pripravil: priblížiť sa k Mesiášovi.
Samaritán však chcel poznať Ježiša a nadviazať s ním vzťah. Nebolo to len gesto zdvorilosti, ale začiatok nového života: „Urobil gesto uctievania, uznal, že Ježiš je Pán a že je dôležitejší ako uzdravenie, ktoré dostal“[3]. Zistil, že byť s Mesiášom je to, čo skutočne potrebuje: to bol nakoniec hlavný plod jeho modlitby.
ROVNAKO AKO Samaritán, aj my môžeme upriamiť svoj pohľad na to, čo sme dostali od Boha a od druhých. Takýto postoj nám umožňuje pochopiť, že sami si nestačíme. Vďačnosť nás vedie k „svedectvu o prítomnosti Boha-lásky. A tiež k uznaniu dôležitosti druhých, prekonaniu nespokojnosti a ľahostajnosti, ktoré deformujú naše srdce“[4].
Každý deň máme mnoho príležitostí prejaviť svoju vďačnosť: za prejavy lásky, ktoré zažívame v rodine, za služby, ktoré nám poskytuje obchodník, za pomoc, ktorú nám poskytuje kolega, za blízkosť a podporu priateľov... V každom z týchto detailov môžeme vidieť aj ruku Pána a poďakovať mu za to, že nám dal týchto ľudí po boku. Okrem toho môžeme Bohu ďakovať aj za veci, ktorých si nie sme plne vedomí, ale ktoré sú súčasťou nášho života: starostlivosť našich rodičov, keď sme boli malí, tichá modlitba priateľa, milosti, ktoré nám Boh udeľuje a ktoré si nevšimneme...
Matky sú zvyčajne tými, ktoré učia svoje deti, aká je dôležitá vďačnosť za dar, ktorý dostali. Dnes môžeme požiadať našu nebeskú Matku, aby nám pomohla byť ako Samaritán z evanjelia: vďační za všetko, čo jej Syn pre nás robí, a odhodlaní žiť s ním. „Videl si vďačnosť malých detí?,“ komentuje svätý Josemaría. „Napodobňuj ich a prihováraj sa Ježišovi ako oni, v dobrom i v zlom: Aký si dobrý! Aký dobrý!“[5].
[1] Lev XIV, Anjel Pána, 27-VII-2025.
[2] František, Homília, 9-X-2022.
[3] Ibid.
[4] Ibid.
[5] Svätý Josemaría, Cesta, bod 894.