V DNEŠNOM DRUHOM čítaní svätý Pavol povzbudzuje Kolosanov, aby túžili po dobrách zhora. A aby to dosiahli, naliehavo ich vyzýva, aby zo svojho života odstránili všetko svetské: „Smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba“ (Kol 3, 5). Život, ktorý je ovládaný nečistotou, nám totiž bráni, aby sme mohli v nebi kontemplovať Boha tvárou v tvár. Ale nielen to: bráni nám tiež vychutnávať si šťastie už tu na zemi. Hoci sa nečistota môže niekedy javiť ako niečo lákavé, pretože vytvára dojem, že ponúka istú a intenzívnu radosť, v skutočnosti je to ako fatamorgána: zdá sa to skutočné, ale nie je to tak. Zvyčajne využíva potrebu ľudskej prirodzenosti – milovať a byť milovaný, pohodu, pokoj... – a presviedča nás, že dobrý spôsob, ako ju uspokojiť, je hriech. Je však všeobecne známe, že táto cesta nikam nevedie: hoci možno na chvíľu upokojí, nakoniec si vyžaduje väčšie opakovanie a intenzitu, bez toho, aby ponúkla skutočný pokoj. Vyvoláva tak stav trvalej nespokojnosti a dokonca určitú neschopnosť tešiť sa z najjednoduchších radostí: istú útechu nachádza iba v skutkoch neresti.
„Ľudské srdce sa môže tešiť zo zlých vášní, môže venovať pozornosť škodlivým pokušeniam zamaskovaným v lákavom rúchu, ale môže sa tomu všetkému aj brániť. Napriek tomu, že je to únavné, človek je stvorený pre dobro, ktoré ho skutočne napĺňa, a môže sa v tom zdokonaľovať, pričom sa v ňom stanú trvalými určité dispozície“[1]. Tieto dispozície sú cnosti, ktoré nám umožňujú zvyknúť si voliť dobro nielen občas, ale trvalo. Človek, ktorý žije cnosti, je schopnejší ovládať svoje vášne a konať tak slobodnejšie: nechce naplniť svoje srdce hocijakým spôsobom, ale autenticky a hlboko, v súlade so svojou kresťanskou identitou. „Pravá čnosť,“ píše svätý Josemaría, „nie je smutná ani nesympatická, ale príjemne radostná“[2]. Na ceste cnosti určite nebude chýbať boj a úsilie vzdať sa príťažlivosti zla. Rozhodujúce však nie je prijať obetu pre obetu, ale vedieť, že týmto spôsobom dovolíme milosti, aby nás očisťovala a budovala tak vnútornú slobodu, ktorá nám umožní tešiť sa zo života spolu s Pánom. „Duchovný boj nás teda vedie k tomu, aby sme sa pozreli zblízka na zlozvyky, ktoré nás spútavajú, a s Božou milosťou kráčali k cnostiam, ktoré môžu v nás rozkvitnúť a priniesť do nášho života jar Ducha“[3].
MÁRNOSŤ vedie k budovaniu vlastného šťastia na tom, čo si o nás myslia ostatní. V hebrejčine sa na označenie tejto neresti používa termín, ktorý znamená „para“ alebo „výpar“. S týmto na pamäti môžeme hlbšie pochopiť prvé čítanie tejto nedele, ktoré obsahuje začiatok knihy Kazateľ: „Márnosť nad márnosť – hovorí Kazateľ – márnosť nad márnosť a všetko je márnosť!“ (Kaz 1, 1-2). Svätý autor chce vyjadriť, že všetky túžby márnivého človeka – veľkosť, uznanie, úspech – sú ako para: prinášajú len krátkodobé, povrchné uspokojenie, ktoré zmizne pri prvej príležitosti; človek žije pre okamih pary, ktorá po prechode nezanechá žiadnu stopu. „Kazateľ vysvetľuje osobitnú podstatu vecí a ukazuje nám márnosť všetkého, čo je na svete, aby sme pochopili, že veci, ktoré sú pominuteľné, nie sú hodné túžby, a aby sme pochopili, že nemáme upierať svoju pozornosť na veci bezvýznamné alebo bezcenné“[4].
V istom zmysle márnosť vedie k využívaniu vzťahov: druhých vnímame ako zdroj uznania. Pre márnivého človeka „je dôležité, aby jeho osoba, jeho úspechy a dosiahnuté výsledky boli viditeľné pre všetkých: je to večný žobrák o pozornosť“[5]; „považuje sa za slnko a stredobod všetkých, ktorí sú okolo neho. Všetko sa musí točiť okolo neho“[6]. Ježiš počas svojho života varoval pred rizikom konania dobrých skutkov len preto, aby ich videli ostatní, lebo tým sa uprednostňuje ľudské uznanie pred Božou odmenou (porov. Mt 6, 1); zároveň chválil jednoduché a diskrétne gestá, ako napríklad chudobná vdova, ktorá dala malú obetu, bez toho aby si to niekto všimol (porov. Mk 12, 41-43). Ak sa rozhliadneme okolo seba, určite spoznáme mnoho ľudí, ktorí sa za nás ticho obetujú. Kresťanský život sa skladá z mnohých gest – úsmev, keď sme unavení, vyhýbanie sa komentárom, ktoré by mohli uraziť, zdieľanie nášho času s tými, s ktorými si možno až tak nerozumieme, skrytá práca, z ktorej má prospech mnoho ľudí – ktoré znamenajú úsilie, ktoré pravdepodobne ostane nepovšimnuté ostatnými, ale ktoré Boh oceňuje ako nikto iný: „Tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 4). A tou odmenou bude stabilnejšie a autentickejšie šťastie, ktoré nezávisí od pary meniacich sa názorov druhých, ale od istoty, že sa páčime Bohu.
V DNEŠNOM EVANJELIU Ježiš hovorí o bohatom mužovi, ktorý má veľkú úrodu. Vzhľadom na takú hojnosť si myslí, že odteraz bude jeho život spočívať v oddychu, jedle, pití a zábave. „Ale Boh mu povedal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude? Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12, 20-21). V skutočnosti vedie zlozvyk lakomstva k presvedčeniu, že šťastie je otázkou hromadenia skúseností alebo majetku; naopak, všetko, čo znamená vzdanie sa niečoho, vnímame ako tragédiu, lebo nechápeme, že človek môže byť šťastný bez určitého majetku alebo bez toho, že sa vzdá určitých vecí. To sa stalo bohatému mladíkovi: neveril, že môže byť šťastný, ak predá svoj majetok. V tomto úryvku evanjelista zdôrazňuje, že odišiel smutný: to je dôsledok toho, že svoje šťastie zveril bohatstvu.
Na druhej strane, v evanjeliu vidíme aj mnoho iných prípadov ľudí, ktorí na volanie Pána bez váhania zvolili jeho nad všetko a opustili všetko, čo mali. A nebolo to abstraktné, všeobecné zrieknutie sa, ale skôr konkrétne: Peter, Jakub a Ján nechali svoje lode na brehu (porov. Lk 5, 11) a Matúš sa vzdal svojej lukratívnej práce mýtnika (porov. Mt 9, 9). Hoci tieto gestá mohli spočiatku znamenať pre apoštolov určitú obeť, v skutočnosti dosiahli väčšie dobro, lebo namiesto hromadenia majetku, ktorý sa skôr či neskôr spotrebuje, sa rozhodli naplniť svoje srdce niečím, čo nesklame a nezmizne: láskou ku Kristovi. Preto svätý Josemaría mal istotu, že kto sa rozhodne žiť pre Pána, v skutočnosti o nič nepríde[7]. To samozrejme neznamená, že sa máme úplne odvrhnúť od materiálnych skutočností. „Logicky musíš používať pozemské prostriedky,“ hovoril zakladateľ Opus Dei. „Ale vynalož veľké úsilie, aby si sa odpútal od všetkého pozemského a aby si s tým zaobchádzal vždy s ohľadom na službu Bohu a ľuďom“[8]. Môžeme prosiť Pannu Máriu, aby nám pomohla mať slobodné srdce, ktoré vníma ako zisk všetko, čo nás približuje k jej Synovi.
[1] František, Audiencia, 13-III-2024.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 657.
[3] František, Audiencia, 3-I-2024.
[4] Svätý Bazil Veľký, In principium Proverbiorum 1.
[5] František, Audiencia, 28-II-2024.
[6] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 101.
[7] Porov. svätý Josemaría, Brázda, bod 21.
[8] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 728.