PROROK IZAIÁŠ HOVORÍ o národe, ktorý kráčal v tme a uvidel „veľké svetlo“ (Iz 9, 1). Jeho obyvatelia, zvyknutí žiť v tieni, sú naplnení radosťou, lebo tma, ktorá ich obklopuje, sa rozptyľuje. Toto proroctvo ohlasuje príchod Ježiša na svet: On je tým „veľkým svetlom“, ktoré dáva zmysel životu ľudí a oslobodzuje ich od tmy hriechu.
Dôvodom našej radosti nie je nič iné ako vedomie, že sme spasení Kristom. „Pán je moje svetlo a moja spása,“ volá žalmista, „koho sa mám báť?“ (Ž 27, 1). On nám ponúka pokoj, ktorý nezávisí od vonkajších okolností ani od nášho duševného stavu, ale od niečoho oveľa istejšieho: od istoty, že Boh sa stal človekom, zachránil nás od našich hriechov a je vždy s nami. Preto môžeme spolu so žalmistom opakovať: „Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?“ (Ž 27, 1). Kresťan sa ničoho nebojí, lebo vie, že Ježiš ho vždy sprevádza. „Ak je Boh s nami, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31).
Samozrejme, všetci prežívame ťažké situácie. Niektoré sú bežnejšie – nepochopenie, zmena plánov, fyzická bolesť – a iné mimoriadnejšie – vážna choroba, strata zamestnania, rodinný problém. Predstierať, že nás to všetko neovplyvňuje, môže byť naivné. Zároveň nás však práve tieto okolnosti vedú k tomu, aby sme sa upokojili v tom, čo je pre nás dôležité: v Ježišovi, ktorý nám ponúka útechu a zmysel. „Človek bol stvorený pre šťastie. Vaša túžba po šťastí je teda legitímna. Kristus má odpoveď na vaše želanie. Žiada vás však, aby ste mu dôverovali“[1].
SVÄTÝ PAVOL POČUL o rozdelení, ktoré nastalo v kresťanskej komunite v Korinte. Zdá sa, že okolo významných osobností sa vytvorili rôzne skupiny, ktoré hovorili: „Ja som Pavlov, ja Apollov, ja Kéfasov“. Apoštol končí svoj výpočet výrazom, ktorý by sa dal interpretovať ako ironický: „Ja som Kristov“ (1 Kor 1, 12). Je to, ako keby povedal: Vy ste všetci týchto ľudí, ale ja som Ježišov. Týmto spôsobom svätý Pavol poukázal na absurdnosť týchto skupín, lebo jediné, na čom záleží, je patriť Pánovi.
Je normálne, že vo vzťahoch s ostatnými zažívame veľkú odlišnosť. Niekedy môžeme uveriť, že tieto rozdiely sú neprekonateľné, že nie je možné zosúladiť tento charakter alebo spôsob myslenia s naším. A hoci na tom môže byť niečo pravdy, v skutočnosti je oveľa rozhodujúcejšie to, čo nás spája, ako to, čo nás rozdeľuje. Vedomie, že sme bratia a sestry v Kristovi, nás privedie k relativizácii toho, čo nás oddeľuje od ostatných, a k oceneniu nášho spoločného pôvodu, pričom budeme trpezlivo a s nádejou hľadať možné spôsoby, ako získať vzájomné uznanie a porozumenie. Tak by sme mohli spolu s apoštolom povedať: „My, hoci sme odlišní alebo myslíme odlišne, patríme Ježišovi“.
Niekedy stačí zvoliť si dobrý pohľad, aby sme mohli inak a lepšie oceniť činy druhých, až sa priblížime trochu viac k Božiemu pohľadu. V tomto zmysle sa svätý Josemaría snažil pozerať na ľudí očami svojej matky. Táto skúsenosť ho viedla k napísaniu tohto bodu v knihe Cesta: „Nikdy si o nikom nemysli nič zlé – ani keby ti na to jeho reči alebo správanie dávali rozumný dôvod“[2].
KEĎ SA JEŽIŠ DOZVEDEL, že Ján bol uväznený, odišiel žiť do Galileje. Evanjelista poukazuje na to, že sa tak naplnilo proroctvo Izaiáša o ľude, ktorý žil v tme, ale uvidel „veľké svetlo“ (Iz 9, 1). Kristus potom začal kázať a volať svojich prvých učeníkov: „Uvidel dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4, 18-19).
Ježiš volá obyvateľov Galilei k obráteniu, lebo už prijali svetlo. „Robte pokánie,“ hovorí im, „lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). To je základom tohto pozvania: Pán ich povolal. Niekedy sa môže zdať nemožné „opustiť cestu hriechu, pretože záväzok obrátenia sa sústreďuje len na seba samého a na vlastné sily, a nie na Krista a jeho Ducha“[3]. Prijatie tohto volania znamená predovšetkým dôverovať jeho slovu, nechať sa uzdraviť Bohom a otvoriť sa jeho prítomnosti. Takto bude pôsobiť v našich dobrých túžbach a v našich snahách nasledovať Ho.
Prví učeníci vedeli v Ježišovi rozpoznať to veľké svetlo, ktoré osvecovalo ich životy. Toto stretnutie zmenilo ich budúcnosť. Preto „hneď zanechali siete a išli za ním“ (Mt 4, 22). To, čo bolo podstatnou súčasťou ich každodenného života – rybolov – sa tak stalo súčasťou Božích plánov, ktoré im dal Majster. Pán určite nežiada od všetkých ľudí, aby opustili svoje siete týmto spôsobom. Avšak každé povolanie „je javom, ktorý dáva práci zmysel poslania, ktorý zušľachťuje a dáva hodnotu našej existencii. Ježiš vstupuje s láskyplnou autoritou do duše, do tvojej, do mojej: to je povolanie“[4]. Môžeme prosiť Máriu, aby sme vedeli prijať svetlo jej Syna, aby náš život mohol osvecovať ľudí okolo nás.
[1] Svätý Ján Pavol II, Príhovor, 25-VII-2002.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 442.
[3] František, Anjel Pána, 26-I-2020.
[4] Svätý Josemaría, List 3, bod 9.