„SLUŽOBNÍKOM SI MI, Izraelom, tebou sa chcem osláviť,“ hovorí Boh prorokovi Izaiášovi. „Ustanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme“ (Iz 49, 3.6). Tieto slová, pôvodne adresované izraelskému národu, nachádzajú svoje úplné naplnenie v Ježišovi a v jeho Cirkvi. Nový Boží ľud nie je obmedzený na jednu oblasť, kultúru alebo spoločnosť: Pán rozširuje svoju spásu na všetky národy a všetkých ľudí.
Od čias prvých Ježišových učeníkov „je Cirkev povolaná, aby vo svete rozžiarila Kristovo svetlo, odrážajúc ho na sebe tak, ako mesiac odráža svetlo slnka“[1]. V nej sa napĺňajú proroctvá týkajúce sa mesta Jeruzalema: „Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! Lebo, hľa, tma pokrýva zem a temnota národy, ale nad tebou sa zaskvel Pán a jeho sláva sa zjavila nad tebou. Národy prichádzajú k tvojmu svetlu a králi k žiare, čo ti vzišla“ (Iz 60, 1-3). Preto Cirkev vo svojom povolaní osvecovať každý konkrétny historický okamih interpretuje znamenia čias vo svetle evanjelia. Všetko robí s ohľadom na svoje poslanie. Takto nikdy neprestane „odpovedať na neustále otázky ľudí o zmysle súčasného a budúceho života“[2].
Každý veriaci je povolaný priblížiť ľuďom svetlo, ktoré Kristus zapálil v jeho duši. „V Cirkvi existuje rozmanitosť služieb, ale cieľ je jediný: posvätenie ľudí. A na tejto úlohe sa určitým spôsobom podieľajú všetci kresťania, a to vďaka charakteru, ktorý prijali prostredníctvom sviatostí krstu a birmovania. Všetci sa musíme cítiť zodpovední za toto poslanie Cirkvi, ktoré je poslaním Krista“[3]. Všetci sme apoštoli. S týmto na pamäti a s presvedčením, že osobné spojenie s Ježišom je najdôležitejšie v úlohe, ktorá závisí od Boha, svätý Josemaría poznamenal: „Svet a Kristus. Naše poslanie. Je nás málo, chceme aby nás bolo viac? Buďme lepšími![4].
JÁN KRSTITEĽ si bol vedomý, že jeho veľkosť pochádzala od toho, ktorého predchádzal. Celý jeho život sa točil okolo Mesiáša. Jeho poslaním bolo pripraviť srdcia ľudí na jeho príchod. Preto, keď ho uvidel prechádzať, chcel, aby prítomní spoznali toho, kto dal zmysel jeho existencii: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu“ (Jn 1, 29-31). Podobne aj kresťan vie, že svetlo, ktoré môže šíriť, nie je jeho vlastné, ale Pánovo.
Možno je zaujímavé, že Krstiteľ povedal „nepoznal som ho“, lebo už od čias, keď bol v lone Alžbety, Ján zažíval blízkosť Krista, keď Mária navštívila jeho matku (porov. Lk 1, 41-42). Môžeme predpokladať, že sa stretli aj v iných okamihoch, keď boli deti a mladí. Avšak bez ohľadu na to, koľkokrát sa Ján stretol s Ježišom, nestačilo to na to, aby Ho hlboko poznal: vždy objavoval nové aspekty jeho osoby a poslania.
„Naučme sa od Jána Krstiteľa, aby sme nepredpokladali, že už poznáme Ježiša, že už o ňom vieme všetko. Nie je to tak. Zastavme sa pri evanjeliu, možno aj pri pohľade na ikonu Krista, na Svätú tvár. Pozrime sa na ňu očami a ešte viac srdcom a nechajme sa poučiť Duchom Svätým, ktorý v nás hovorí: To je On! Je to Syn Boží, ktorý sa stal baránkom, obetovaným z lásky“[5]. Ak sa na Ježiša pozeráme tak ako Krstiteľ, vždy s otvorenosťou poznať Pána čoraz viac, bez toho, aby sme predpokladali, že Ho už dostatočne poznáme, budeme môcť lepšie odovzdávať to svetlo, ktoré prichádza od Boha, ktoré nezhasína a ktoré toľko ľudí hľadá naslepo.
JÁN PREDSTAVUJE JEŽIŠA ako „Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta“ (Jn 1, 29). Poslucháči si možno spojili tieto slová s veľkonočným baránkom, ktorého krv bola preliata v noci, keď boli Židia oslobodení z egyptského otroctva. Každý rok sa v chráme obetoval jeden baránok na pamiatku oslobodenia, ktoré Boh udelil svojmu ľudu. Všetko toto bolo v skutočnosti obrazom toho, čím bude Kristus, ktorý svojou obeťou na Kalvárii prosil o odpustenie v mene celého ľudstva. „On je skutočný Baránok, ktorý sňal hriech sveta, svojou smrťou zničil našu smrť a svojím vzkriesením obnovil život“[6].
Ján Krstiteľ teda už veľmi skoro predstavuje Mesiáša ako toho, kto svojou smrťou zachráni svet. Toto chápanie Spasiteľa však nezodpovedalo chápaniu väčšiny jeho súčasníkov. Mnohí očakávali pozemské, politické oslobodenie, podobné tomu, ktoré Izrael dosiahol od Jahveho vo vzťahu k egyptskému národu; tentoraz mohli očakávať, že Mesiáš ich oslobodí od rímskej nadvlády. Preto smrť Spasiteľa nemohla byť vnímaná ako víťazstvo. To však nie je Božia logika. Počas svojho života Ježiš oznamuje zbrane, ktoré používa, tak odlišné od zbraní fyzickej vojny, ktoré budú charakterizovať jeho posolstvo spásy: milosrdenstvo, služba, láska, miernosť, pokoj...
Po uplynutí storočí však môžeme mať niekedy podobnú mentalitu ako rodáci Jána Krstiteľa, to znamená, že si myslíme, že Kristovo víťazstvo nad zlom nám môže zabezpečiť bezpečný a pohodlný život, alebo že ide o nejakú pozemskú nadradenosť, alebo že táto nadradenosť by mala byť nejako blízko. Svätý Josemaría naopak hovoril: „Keď si verný, nakoniec zvíťazíš. V tvojom živote, hoci prehráš nejaké bitky, nebudeš vedieť, čo je porážka. Neúspech neexistuje — skutočne — ak konáš so správnym úmyslom a s túžbou plniť Božiu vôľu. A potom, či už s úspechom alebo neúspechom, zakaždým zvíťazíš, pretože si konal s láskou“[7]. Môžeme prosiť Máriu, aby nám pomohla stále lepšie pochopiť skutočné víťazstvo, ktoré nám priniesol jej Syn, jediný Boží Baránok.
[1] Benedikt XVI, Homília, 6-I-2006.
[2] Svätý Ján Pavol II, Veritatis Splendor, bod 2.
[3] Svätý Josemaría, Milovať Cirkev, bod 32.
[4] Svätý Josemaría, poznámky k prednáške, december 1935, citované v Camino, kriticko-historické vydanie pripravené Pedrom Rodríguezom, komentár k bodu 984, Rialp 2004 (3. vydanie), s. 1041.
[5] František, Homília, 19-I-2020.
[6] Rímsky Misál, Veľkonočná prefácia I.
[7] Svätý Josemaría, Vyhňa, bod 199.