SVÄTÉ PÍSMO predstavuje Ježiša z Nazaretu ako rozsievača pokoja. Zmluva, ktorú Boh uzavrel v Starom zákone, je zmluvou pokoja (porov. Iz 54, 10), a Mesiáš, ktorého očakáva Izrael, je „Knieža pokoja“ (Iz 9, 5). Pán praje pokoj tým, ktorí prichádzajú do kontaktu s ním (porov. Mk 5, 34), a očakáva, že aj jeho učeníci budú budovateľmi pokoja (porov. Mk 9, 50). Táto túžba však môže byť v rozpore so slovami Pána, ktoré zaznievajú v nedeľnom evanjeliu: „Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre“ (Lk 12, 51-53). Ako je možné, že Knieža pokoja sa predstavuje ako pôvodca rozdelenia?
Sám Ježiš hovorí, že pokoj, ktorý zanecháva, nie je taký, ako ho chápe svet (porov. Jn 14, 27). Niekedy si pokoj predstavujeme ako jednoduchú absenciu problémov, ako akýsi pokoj, ktorý izoluje od všetkého, čo môže narušiť naše pohodlie. Tento prístup však ťažko môže viesť k plnohodnotnému životu, lebo „život rastie tým, že sa dáva, a slabne v izolácii a pohodlí. V skutočnosti si život najviac užívajú tí, ktorí opúšťajú bezpečie brehu a s nadšením sa venujú poslaniu odovzdávať život druhým“[1].
Pokoj, ktorý ponúka Pán, je ovocím objavenia toho, kto je On, a to znamená komplikovať si život, vydávať sa do neznámych vôd, ale s istotou, že sám Boh kráča s nami. To je pokoj, ktorý nám dáva Kristus: istota, že On je vždy s nami, nech sa deje čokoľvek. „Občas som si všimol, ako športovcovi žiaria oči pred prekážkou, ktorú by mal zdolať. Aké veľké víťazstvo ho čaká! Dívajte sa, ako zvláda prekážky! Práve tak nás pozoruje Boh, náš Pán a so záľubou sa pozerá, ako bojujeme. Zakaždým budeme víťazmi, pretože on nám nikdy neodmietne svoju všemocnú milosť. A tak nevadí, že musíme bojovať, lebo on nás neopustí“[2].
„OHEŇ som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49). Hoci je pravda, že obraz nekontrolovaného ohňa v nás možno vyvoláva predstavy o zničení, oheň môže byť aj silou očistenia, premeny a dokonca skrášlenia skutočnosti: výdobytky zlatníctva, remesiel, stravovania či medicíny vďačia za veľa práve účinku ohňa. Nie je preto prekvapujúce, že Ježiš používa tento obraz, aby hovoril o obnove, ktorú chce priniesť do nášho života a do sveta. Obnovenie, ktoré spočíva práve v tom, že sa postavíme na jeho stranu, uznáme Ho za Pána a s pomocou Ducha Svätého Ho necháme rásť v nás, lebo On „nám tak ukázal vzor svätého človeka, ktorého môžeme všetci napodobňovať, spolu s prísľubom večného osudu, ktorý však presahuje všetky naše hranice a schopnosti“[3].
Je dobré želať si, aby sa tento oheň zakorenil a rástol v nás, a spolu so žalmistom úpenlivo prosiť: „Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Bože môj, nemeškaj“ (Ž 40, 18). Modlitba nám dáva príležitosť, aby tento oheň vzplanul; vo vytrvalej a dôvernej modlitbe nás Pán formuje na svoj obraz. Tak to vyjadril svätý Josemaría: „A v mojej modlitbe sa roznieti oheň. — V tom je zmysel modlitby — stať sa vatrou, živou pochodňou, ktorá dáva teplo a svetlo. A preto, keď už nevieš napredovať, keď cítiš, že tvoj oheň vyhasína, keď naň už nemôžeš priložiť voňavé polená, prihoď doň aspoň vetvičky a konáriky krátkej ústnej modlitby, strelných modlitieb, ktoré naďalej udržia plameň. — A ty si dobre využil čas“[4]. Možno by sme si priali, aby sa tento oheň v nás zakorenil búrlivým spôsobom, a možno nás modlitba môže odradiť, keď sa nám zdá, že nevzniká oheň, ktorý sme očakávali. Ale čo je užitočnejšie, požiar alebo malý plameň? Niekedy je to práve malý a nenápadný plameň, zdanlivo slabý a kolísavý, ktorý sa môže použiť ako nástroj, ktorý sa tak stáva prostriedkom na liečenie a uzdravenie.
DOVOLIŤ, aby tento oheň zmenil nás a premenil svet, v ktorom žijeme, nie je vždy príjemné. Oheň je očisťujúci, áno, ale tiež páli: aby život mohol rozkvitnúť, oheň zničí usadeniny smrti. Je prirodzené, že pociťujeme určitú závrat alebo strach, a je prirodzené, že ostatní niekedy vnímajú tento oheň ako hrozbu. Svedectvo o tom nám ponúka prvé čítanie z Omše, kde sa rozpráva o uväznení Jeremiáša: „Nech usmrtia tohto človeka; veď takto len podlamuje odolnosť bojovníkov, ktorí v tomto meste zostali, aj odolnosť všetkého ľudu, keď im hovorí podobné reči. Veď tento človek nehľadá blaho tohto ľudu, ale len nešťastie“ (Jer 38, 4). Jeremiáš len oznamuje Božie posolstvo, odovzdáva to, čo môže priniesť každému jednotlivcovi i celému národu skutočné dobro, autentický život. Prorok je však obvinený z toho, že sa snaží o opak, že želá ľudu zlo. Nám ľuďom je niekedy ťažké pochopiť, že oheň Ducha Svätého je oheň života a očistenia, a nie smrti a zničenia.
Dejiny spásy sú poznačené mnohými životmi Božích dcér a synov, ktorí si ako Jeremiáš uvedomovali svoje obmedzenia, ale verne zachovali poklad viery a sprístupnili ho mnohým. Svätí svedčia o Božej snahe skrášliť, uzdraviť a povzniesť životy svojich detí a obnoviť tvár zeme: „Svedčí o tom svedectvo mučeníkov, odvaha vyznávačov viery, neohrozená horlivosť misionárov, úprimnosť kazateľov, príklad všetkých svätých, medzi ktorými sú aj dospievajúci a deti. Svedčí o tom samotná existencia Cirkvi, ktorá napriek obmedzeniam a vinám ľudí naďalej prekonáva oceán dejín, poháňaná Božím dychom a povzbudzovaná jeho očisťujúcim ohňom“[5]. Panna Mária, ktorá tiež prijala oheň Ducha Svätého, nám môže pomôcť mať zapálené srdce, ktoré šíri pokoj jej Syna okolo nás.
[1] V. Generálna konferencia latinskoamerických a karibských biskupov, Dokument z Aparecidy (29-VI-2007), 360; citované Františkom, Evangelii Gaudium, bod 10.
[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 182.
[3] Lev XIV, Homília, 9-V-2025.
[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 92.
[5] Benedikt XVI, Homília, 31-V-2009.