V MODLITBE môžeme hovoriť s Ježišom o našich životoch. Je prirodzené, že cítime potrebu rozprávať sa s naším najlepším priateľom o veciach, ktoré sú pre nás dôležité, o ľuďoch, ktorí dávajú zmysel nášmu životu, alebo o smútkoch a radostiach, ktoré v niekedy ťažko pochopiteľnej spleti tvoria našu existenciu. Ale zároveň, keď kontemplujeme Ježišov život, snažíme sa tiež postaviť na jeho stranu, aby sme intuitívne pochopili jeho starosti, pochopili, ako myslí, nasiakli jeho Božiu logiku a objavili zámery, ktoré nám chce odovzdať každým svojím gestom. Rozjímavé čítanie evanjelia nám pomáha práve postupne pochopiť Kristove city.
Apoštoli sa viackrát pokúšali odhaliť motívy, ktoré Ho viedli v jeho učení. „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ (Mt 13, 10), pýtajú sa Ho. Uvedomujú si, že podobenstvá skrývajú určitú nejednoznačnosť: na jednej strane Ježiš prispôsobuje svoj jazyk záujmom a pojmom poslucháčov, ale na druhej strane sa zdá, že Pán týmito príbehmi chce skryť hlbšie pravdy. Ide o tajomný a nepriamy jazyk, ktorý neuspokojuje túžbu apoštolov, aby sa svetu zjavil jasnejšie. Určite to bola láska a obdiv, čo apoštolov podnietilo, aby prosili Ježiša, aby bol vo svojich slovách jasnejší. Ale odpoveď Pána pravdepodobne nezodpovedala ich očakávaniam: „Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu“ (Mt 13, 10).
Možno niektorí z tých, ktorí počúvali Ježiša, robili tak povrchne. Možno to robili, aby potvrdili svoje myslenie alebo aby odhalili možné nekonzistentnosti v jeho slovách. Všetky tieto postoje v podstate bránili tomu, aby Kristovo slovo preniklo do ich sŕdc. A to sú spôsoby počúvania, pred ktorými nie je nikto úplne imúnny. Božie slovo je vždy živé, podnecuje nás, aby sme najprv naplnili evanjeliom svoj život a tým aj svoje okolie. „Chcieť si podmaniť Božie slovo je každodenným pokušením“[1], počúvať to, čo chceme počuť, a nie to, čo nám chce Boh povedať. Ak pristupujeme k Ježišovi s otvoreným srdcom apoštolov, aj Pán nám môže dať poznať svoje city, ktoré neustále obnovujú zem.
V MNOHÝCH náročných športoch sa často tvrdí, že okrem fyzickej kondície je dôležitá aj vnútorná príprava, tá, ktorú absolvujeme v hlave a srdci. Podobne aj v našom živote modlitby nestačí, ak si spravíme predsavzatie venovať určitý čas Ježišovi. Samozrejme, je to nevyhnutný krok, aby sme sa otvorili jeho hlasu. Ale ako Pán naznačil svojim apoštolom, je potrebné starať sa aj o vnútorné zmysly, to znamená otvoriť uši duše a snažiť sa nastaviť oči srdca, aby sme mohli vnímať blízkosť Krista. Vnútorné umŕtvovanie nás naladí na Božiu prítomnosť v našich dušiach. Nejde len o negatívny boj, ktorého cieľom je odmietnuť predstavy alebo spomienky, nenechať sa uniesť zvedavosťou alebo potlačiť impulzy očí alebo uší. Všetko toto úsilie smeruje k jednému cieľu, a to sústrediť sa na to, čo je skutočne dôležité, na to, čo nám dáva šťastie: vychutnávať si prítomnosť Krista v našom živote; počúvať, pozerať sa, predstaviť si a spomínať na to, čo nás napĺňa Bohom.
Preto svätý Josemaría napísal: „Ak sa nedokážeš umŕtvovať, nikdy sa nestaneš človekom modlitby“[2]. Niektorí z Ježišových učeníkov neboli schopní hlboko pochopiť jeho slová, pretože ich uši a oči boli plné rozptýlení a boli unavení z toho, že nevnímali Boha. Aj nám sa môže stať, že napriek úprimnej túžbe naladiť sa na Pána, obrazy dňa a zvuky, ktoré znejú v našej hlave, nám bránia v kontemplácii Krista. Rovnako ako na dosiahnutie dobrej fyzickej kondície je potrebné často cvičiť, aj pozornosť sa dá trénovať podobným spôsobom. Tak každým malým úsilím odmietnuť alebo odkloniť rozptýlenia – v práci, v spoločenskom živote, v čase modlitby – cvičíme silu, ktorá nám pomôže spojiť sa s realitou, ktorú máme pred sebou, lebo tam je Boh. Tak budeme môcť ľahšie kontemplovať Kristovu tvár vo všetkých okolnostiach každodenného života.
„VERU, VERU, hovorím vám,“ hovorí Ježiš, „mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli“ (Mt 13,17). Pán by mohol tieto slová adresovať ľuďom v každej dobe a na každom mieste. Tí proroci a spravodliví totiž nemohli kontemplovať Boha tak, ako to môžeme robiť my vo svätostánku, ani Ho prijímať vo sviatostiach do svojej duše. Kresťanská modlitba, ktorá má za stredobod Eucharistiu, nás uvádza do oveľa bližšieho, dôvernejšieho vzťahu s Pánom. „Ak boli ľudia odjakživa zvyknutí približovať sa k Bohu trochu s úctou, trochu vystrašení týmto tajomstvom, fascinujúcim a strašným (...), kresťania sa naopak obracajú k nemu a odvážne ho volajú dôverne „Otče“[3].
Preto je modlitba viac ako ľudské úsilie, je to dar, ktorý nám dal Pán. Každá chvíľa, ktorú s ním trávime, je nezaslúženým privilégiom. Nie my robíme Bohu láskavosť tým, že mu venujeme pár minút nášho dňa; je to On, kto nás z nekonečného milosrdenstva pozýva, aby sme sa tešili z jeho prítomnosti, a ponúka nám dar svojho priateľstva.
A čím viac si uvedomujeme svoju krehkosť, tým viac cítime potrebu nájsť útočisko v tomto dare. „V modlitbe viac ako v iných rozmeroch existencie zakusujeme svoju slabosť, svoju chudobu, svoje vedomie, že sme stvorenie, lebo stojíme pred všemohúcnosťou a transcendenciou Boha. A čím viac pokročíme v načúvaní a dialógu s Bohom, aby sa modlitba stala každodenným dýchaním našej duše, tým viac vnímame aj zmysel našej obmedzenosti, nielen v konkrétnych situáciách každodenného života, ale aj v samotnom vzťahu s Pánom. Vtedy v nás rastie potreba dôverovať, stále viac sa mu odovzdávať; chápeme, že nevieme, ako sa máme modliť (Rim 8, 26)“[4]. Panna Mária, učiteľka modlitby, nám môže pomôcť s otvoreným srdcom prijať dar, ktorý nám dal jej Syn.
[1] František, Homília, 27-I-2019.
[2] Svätý Josemaría, Cesta, bod 172.
[3] František, Audiencia, 13-V-2020.
[4] Benedikt XVI, Audiencia, 16-V-2012.