V POLOVICI SVAHU Olivovej hory, na východ od Jeruzalema, sa nachádza kostol známy ako Dominus flevit. Podľa tradície to bolo miesto, kde Ježiš, „keď uvidel mesto, plakal nad ním“, pretože mnohí Ho neuznali za Mesiáša. „Prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia“ (Lk 19, 43-44), povedal Pán, prorokujúc zničenie Jeruzalema. Ako každý zbožný Žid, Pán miloval Jeruzalem. Od momentu, keď Ho ako malé dieťa obetovali v chráme bolo toto mesto dôležitým miestom pre jeho poslanie. Chodil tam modliť sa, kázať, konať zázraky... Preto nezostáva ľahostajný voči osudu, ktorý ho čaká.
Ale čo Ježiša trápi najviac, sú tí muži a ženy, ktorí Ho nechceli prijať ako Mesiáša. Jeho reakcia je taká, ako reakcia každého človeka, keď vidí trpieť niekoho, koho miluje: plače kvôli druhému. Pán, ako sa stalo v ten deň, keď uzrel Jeruzalem, trpí kvôli zlu, ktoré si sami spôsobujeme hriechom. „Akú hodnotu musí mať človek v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúžil takého veľkého Vykupiteľa!“[1], spieva sa v liturgickej hymne. Zaslúžili sme si nielen Božie slzy, ale aj poslednú kvapku jeho krvi. Pán „nemôže pozerať na ľudí a necítiť súcit“[2]. Jeho slzy pre Jeruzalem nám ukazujú, aké je Božie srdce a ako reaguje, keď sa od neho vzďaľujeme. Môžeme Ho prosiť, aby aj naše srdce bolo citlivejšie na drámu hriechu, aby sme sa otvorili jeho milosti a priniesli útechu tým, ktorí nás obklopujú.
PÁN PLAČE nad Jeruzalemom, pretože neuznali Boha, a to môže spôsobiť len utrpenie. Je to dráma, ktorá sa tiahne celou históriou ľudstva: verná láska Boha, ktorý nás hľadá, aby uzavrel zmluvu lásky, a nevera v srdci človeka kvôli hriechu. „Vo svetle celej Biblie tento postoj nepriateľstva, dvojznačnosti alebo povrchnosti predstavuje postoj každého človeka a sveta – v duchovnom zmysle –, keď sa uzatvára pred tajomstvom pravého Boha, ktorý nám vychádza v ústrety s odzbrojujúcou jemnosťou lásky“[3].
Niektorí autori z čias raného kresťanstva sa domnievali, že „my sme tým Jeruzalemom, nad ktorým Ježiš plakal“[4]. Keď sa necháme oklamať hriechom, je to práve to zlo, ktoré si sami spôsobujeme, čo v istom zmysle trápi Pána. Skutočnou tragédiou zla nie je toľko neposlušnosť voči pravidlu alebo norme, ale predovšetkým „vyjadrenie odmietnutia jeho lásky, čo má za následok uzavretie sa do seba samých a ilúziu, že tak nájdeme väčšiu slobodu“[5]. Každý hriech nakoniec odhalí svoju falošnosť, keď nás pripraví o radosť a pokoj, ktoré nám ponúka Boh.
Naopak, život s Kristom nás vedie k otvoreniu sa ostatným a k nájdeniu skutočnej slobody. Nie je to existencia poznačená rezignáciou podriadiť sa nejakému vonkajšiemu pravidlu. Je to skôr život vedený láskou, ktorá sa snaží objaviť pravdu a krásu všetkého, čo Boh zjavil, a všetkých každodenných činností. „Veľmi rád sa dotýkam dobrodružstva slobody,“ hovoril svätý Josemaría, „lebo to je jediný spôsob, akým sa váš i môj život môžu rozvinúť. Slobodne — ako deti, nie ako otroci — ideme po ceste, ktorú každému z nás Pán ukázal a vychutnávame si pritom voľnosť pohybu ako veľký Boží dar“[6].
OKOLO ROKU 70 bolo sväté mesto obkľúčené rímskymi vojskami. Po dlhom obliehaní bol chrám zničený a jeho múry úplne zrovnané so zemou. Tak sa naplnilo proroctvo Pána: „Nenechajú v tebe kameň na kameni“ (Lk 19, 44). Ježiš sa logicky neteší z katastrofy, ktorá sa neskôr stane, ale plače nad Jeruzalemom. Neprišiel odsudzovať, ale zvestovať pokoj tým, ktorí boli blízko, aj tým, ktorí boli ďaleko (porov. Ef 2, 17). Preto, keď sa pozerá na mesto, obracia sa na ľudí, ktorí tam žijú, takto: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam“ (Lk 19, 42). Tieto slová sa zdajú byť ozvenou slov, ktoré počula Samaritánka pri studni v meste Sychar: „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4, 10).
Kresťanský život začína objavovaním najväčšieho „Božieho daru“: že sme jeho deti. Deň čo deň je pri nás, čaká na nás v každom okamihu. Aby sme milovali Pána „celým srdcom, celou mysľou a celou silou“ (Mk 12, 33), nemusíme nevyhnutne robiť niečo mimoriadne. Žijeme tak, že prijímame tento Boží dar, keď si uvedomujeme, že v každom okamihu a v každej osobe, ktorá je pri nás, na nás čaká milosť – božský dar. Tam, uprostred bojov bežného života, môžeme dosiahnuť pokoj, po ktorom tak túžime.
Panna Mária je kráľovná pokoja. „Neprestávaj k nej volať: „Regina pacis, ora pro nobis! — Kráľovná pokoja, oroduj za nás! Skúsil si to už niekedy, aspoň v čase vnútorného nepokoja?… — Budeš prekvapený, aký to má okamžitý účinok“[7]. Panna Mária nikdy neodmietla žiadny dar, ktorý jej Boh ponúkol, a preto ho mohla prijať do svojho lona: môžeme sa k nej utiekať, aby sme aj my otvorili svoje srdcia pokoju, ktorý nám v každom okamihu ponúka jej Syn.
[1] Rímsky misál, hymnus Exsultet z Veľkonočnej vigílie.
[2] František, Homília, 29-III-2020.
[3] Benedikt XVI, Anjel Pána, 6-I-2009.
[4] Origenes, Homília 38, o Lukášovom evanjeliu; PG 13, 1896-1898.
[5] František, Audiencia, 30-IV-2016.
[6] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 35.
[7] Svätý Josemaría, Brázda, bod 874.