Evanjelium (Mk 4, 26-34)

Ježiš povedal zástupom:

„S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“

A pokračoval:

„K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“

V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Komentár

Božie kráľovstvo je malé semienko, ktoré rastie svojím vlastným rytmom, dozrieva, až sa z neho stane preplnený klas, listnatý strom, na ktorom vyrastá život.

Týmito dvoma podobenstvami nás Pán povzbudzuje, aby sme dôverovali jemu, a nie sebe, svojim silám, svojim úspechom.

Je to On, kto dáva vzrast, kto v nás dozrieva, až sa náš život stane listnatým stromom, ktorý dáva pokojný tieň tým, ktorí prichádzajú ku nám.

Prijať Božie kráľovstvo teda znamená prijať niečo, čo nevstupuje do našej logiky, do nášho spôsobu uvažovania o tom, ako veci fungujú. Má to svoju vlastnú logiku, svoju vlastnú vnútornú silu. Presahuje naše schémy, rozmery a miery.

Pretože sa začína od maličkostí.

Ako Ježiš Kristus, ktorý sa stal malým, dieťaťom v matkinom náručí. On je semeno padnuté do zeme, ktoré odumiera a prináša bohaté ovocie. On je jediný, kto môže zachrániť tých, ktorí stoja po jeho boku, jediný, kto nás necháva rásť a dozrievať.

Život kresťana nie je životom niekoho, kto robí veľké veci kvôli nim samým, kvôli potlesku, kvôli okamžitému úspechu. Začína sa skôr malým semienkom, ktorého plodnosť závisí od spojenia s Kristom. On nás čaká v maličkostiach nášho každodenného života.

Ako nám pripomínal svätý Josemaría, „v najobyčajnejších situáciách je ukryté niečo sväté, niečo božské, čo je na každom z vás, aby ste objavili (...) Uisťujem vás, deti moje, že keď kresťan vykonáva s láskou aj tie najnepatrnejšie každodenné skutky, preplní ich transcendencia Boha“ (Rozhovory s Mons. Escrivá de Balaguer, body 114 a 116).

Ide o dôveru, o skok viery v Božiu moc.

Svet nezachránia tí, ktorí robia všetko správne, organizovane, naprogramovane, ale ľudia, ktorí ako svätí vedia držať krok s Bohom, dovoľujú mu vstúpiť do maličkostí nášho života a dôverujú, že On tam robí veľké veci.