Evanjelium (Mt 25, 1-13)
Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo:
„Nebeské kráľovstvo sa bude podobať desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych. Nerozumné si vzali lampy, ale olej si so sebou nevzali. Múdre si vzali s lampami aj olej do nádob. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali. O polnoci sa strhol krik: ,Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!‘ Všetky panny sa prebudili a pripravovali si lampy. Tu nerozumné panny povedali múdrym: ,Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘ Ale múdre odvetili: ,Aby azda nebolo ani nám, ani vám málo, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘ No kým išli kupovať olej, prišiel ženích a tie, čo boli pripravené, vošli s ním na svadbu a dvere sa zatvorili. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: ,Pane, Pane, otvor nám!‘ Ale on im povedal: ,Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.‘ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny.
Komentár
Ježiš naďalej nabáda k aktívnemu bdelému životu. Teraz to robí podobenstvom o svadbe. Ženích sa chystá prísť a sprievod panien ho čaká so zapálenými lampami. Príbeh nám hovorí, že ženích mešká, čím objasňuje všeobecnú myšlienku, na ktorej chce Ježiš ponúknuť svoje učenie: svadba je nebeské kráľovstvo; ženích je Kristus, ktorý príde na konci čias, aby súdil a odplatil každému podľa jeho skutkov; čas príchodu je neistý, a preto je potrebné bdieť. Podobenstvo nás teda vyzýva časom: sme pozvaní k životu v spoločenstve s Bohom, aby sme získali prístup do jeho kráľovstva, a preto musíme zostať bdelí, a tak preukázať svoje túžby.
Svätý Pavol hovorí Solúnčanom, aby nepochybovali o tom, že Kristus príde v sláve. Ale spôsob, ako očakávať túto parúziu a byť tak dobre pripravení, je žiť s láskou povinnosti každého okamihu (porov. 1 Sol 4, 1-12). Máme zverené poslanie: nasmerovať všetku svoju činnosť na Krista, urobiť ho srdcom svojej práce, aby sa v ňom všetko zrekapitulovalo, oživilo a pozdvihlo k Otcovi. Boh sa spolieha na to, že budeme napredovať v nastolení jeho kráľovstva medzi ľuďmi. Na tento účel musíme brať život vážne, žiť ho s vedomím, že pokrstený človek môže myslieť ako Kristus, môže myslieť na veci zhora (porov. Kol 3, 1-3) a zároveň milovať tento svet, keďže Kristus, hlava Cirkvi, sedí po Otcovej pravici.
Nepoznáme ani deň, ani hodinu. Vieme však, že láska nemá ani deň, ani hodinu: vieme, že celá naša existencia je povolaním k láske, a preto nemusíme čakať na osobitné príležitosti, aby sme milovali. Kresťan nežije vypočítavosťou ani nerozdeľuje svoj život na nepriepustné priehradky, akoby niektorá z nich bola Bohu cudzia. Nič z nášho mu nie je cudzie: On nás čaká vo všetkom, čo robíme, myslíme a cítime, dvadsaťštyri hodín denne. Ak chceme byť Kristovým svetlom vo svete, Kristova láska musí byť prítomná v celej našej existencii: naše pocity musia byť Kristovými pocitmi.