Evanjelium (Mt 21 ,33-43.45-46)
Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu:
„Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ,K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ,To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“
Odpovedali mu:
„Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“
Ježiš im povedal:
„Nikdy ste nečítali v Písme: ,Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná‘? Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“
Keď veľkňazi a farizeji počuli tieto jeho podobenstvá, vybadali, že hovorí o nich. A chceli ho zajať, len sa báli zástupov, lebo ony ho pokladali za proroka.
Komentár
Evanjelium Omše nám pripomína jedno z najdramatickejších Ježišových podobenstiev. Je také preto, lebo odhaľuje temnotu v srdci človeka. Obraz vinice nás vracia do Starého zákona a veľmi konkrétnym spôsobom do piatej kapitoly knihy proroka Izaiáša. Vinohradom je Izrael, ľud, na ktorý Boh takým zvláštnym spôsobom vylial svoju lásku a dary. Vinica nám hovorí o starostlivosti, ovocí, živote. Ježiš sa svojím kázaním a svojimi skutkami snažil, aby sme pochopili nesmiernosť lásky Boha Otca k nám: vernej lásky, ktorá nikdy neutícha, dokonca ani vtedy, keď je odmietnutá.
Pánovo podobenstvo nám hovorí o ľuďoch, ktorí sa obrátili chrbtom k Božej láske a zvrátili vklad, ktorý im bol vložený do rúk. Opäť nevďačnosť, pýcha a chamtivosť sú na počiatku skazy a smrti. Trochu iracionálna zaslepenosť by nás mohla viesť k tomu, že si myslíme, že to, čo máme, máme vlastnou zásluhou: že nám to nikto nedal. Zatvrdnuté srdce by sa dokonca mohlo pozerať na zvyšok stvorenia kvôli nemu samému. „Čo máš, čo si nedostal? A ak si to dostal, prečo sa chváliš, akoby si to nebol dostal“ (1 Kor 4, 7); „Nech nikto nezneužíva a neoklame svojho brata“ (1 Sol 4, 6).
Ovocie pochádza z vďačnosti a pokornej lásky. Sme stvorenia a Boh chcel, aby sme sa podieľali na starostlivosti a spravovaní toho, čo vyšlo z jeho rúk, na celom stvorení. Ale veľmi osobitným spôsobom ľudí a medzi nimi s osobitným nasadením tých, ktorí zdieľajú našu vieru. Logický dôsledok je jasný: prijímať Božie dary s pokorou, dať sa do služby druhým, spoznať sa ako nositelia evanjelia, aby všetci spoznali Božiu lásku k nim a to, k čomu nás povoláva. To všetko je možné len vtedy, ak prijmeme Krista, základný kameň, pretože On jediný je schopný osvietiť celú našu bytosť, dať nám zakúsiť Otcovu lásku v jej plnosti a vidieť všetkých ako milovaných Otcom.