Evanjelium (Jn 16, 12-15)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám“.

Komentár

Pri Poslednej večeri Ježiš vysvetľuje apoštolom najhlbšie pravdy o sebe samom a o svojom vzťahu k Otcovi a Duchu Svätému. Zároveň ich uisťuje, že nezostanú sami, lebo budú mať pomoc Ducha Svätého, ktorý bude pokračovať v jeho poslaní a viesť Cirkev v priebehu čias.

Apoštoli boli svedkami Ježišovho kázania a skutkov, ako aj jeho synovského vzťahu k Bohu, ktorého vždy oslovoval „otče“, niekedy dokonca detskou formou abba, „tati“ (porov. Mk 14, 36). Teraz im hovorí o pomoci, ktorú im poskytne Duch Svätý: „On vezme z môjho a zvestuje vám“ (v. 14). Pôsobenie Ducha na Cirkev nespočíva v tom, že by vyvolával alebo učil veci odlišné od tých, ktoré zjavil Ježiš Kristus – lebo pravda sa nemení s časom, názormi ani mienkami ľudí –, ale v tom, že napomáha plnému pochopeniu všetkého, čo Syn počul od Otca a zjavil im (porov. v. 15). Ježiš im už oznámil, že „Utešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal“ (Jn 14, 26), a teraz dodáva, že „uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť“ (v. 13). Jeho úlohou bude viesť nás k pravde v nových a meniacich sa situáciách dejín a života ľudí, vždy s pohľadom upretým na to, čo nás naučil Ježiš.

Ježiš prirodzene hovorí o Otcovi a Duchu ako o osobách odlišných od neho a navzájom, zároveň však naznačuje, že majú spoločný podstatu: „všetko, čo má Otec, je moje“ (v. 15), a to, čo Duch zvestuje, je to, čo „vezme z môjho“ (v. 14). Je len jeden Boh, jedna božská podstata, ktorá existuje v troch odlišných osobách, Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Katechizmus Katolíckej cirkvi, používajúc formulu starého vyznania viery nazývaného Quicumque, potvrdzuje, že „katolícka viera je táto: ctíme jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote, nezamieňajúc osoby ani neoddeľujúc podstaty; jedna je osoba Otca, druhá osoba Syna, tretia osoba Ducha Svätého; ale z Otca a Syna a Ducha Svätého je jedna božská podstata, rovnaká sláva, rovnaká večnosť“ (Katechizmus Katolíckej Cirkvi, bod 266).

Táto pravda viery nie je niečo pekné, čo je však vzdialené, ale hovorí nám o našom osobnom vzťahu s Bohom a s každou z božských osôb: „V skutočnosti – pripomína pápež František – krstom nás Duch Svätý vložil do srdca a do samotného života Boha, ktorý je spoločenstvom lásky. Boh je „rodina“ troch osôb, ktoré sa tak milujú, že tvoria jedno. Táto „božská rodina“ nie je uzavretá sama do seba, ale je otvorená, komunikuje v stvorení a v dejinách a vstúpila do sveta ľudí, aby všetkých pozvala, aby sa stali jej súčasťou. Trojjediný horizont spoločenstva nás všetkých obklopuje a povzbudzuje nás, aby sme žili v láske a bratstve, s istotou, že tam, kde je láska, tam je Boh“ (František, Anjel Pána, 22-V-2016).

Boli sme stvorení na obraz a podobu Boha, preto je súčasťou našej prirodzenosti podporovať jednotu a vzájomnú lásku s Pánom a s ostatnými vo veľkej rodine sveta a Cirkvi, v sociálnych a rodinných vzťahoch, v priateľstve a v pracovnom prostredí. „Sviatok Najsvätejšej Trojice nás pozýva, aby sme sa angažovali v každodenných udalostiach a boli kvasom spoločenstva, útechy a milosrdenstva“ (František, Anjel Pána, 22-V-2016).