Evanjelium (Mt 6, 45-52)

Keď Ježiš nasýtil päťtisíc mužov, hneď prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril:

„Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“

Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené.

Komentár

Mnohé z Pánových učení sa odohrávajú pri jazere. Časom učeníci pochopia, že to, čo sa tam deje, je alegória života. A že životu treba čeliť, aj keď si myslíme, že nie sme dosť silní. Evanjelium dnešnej svätej Omše nám hovorí, že jednou z najväčších ťažkostí, s ktorými sa človek môže na ceste stretnúť, je tvrdosť vlastného srdca, a že práve v tom spočíva kľúč k pochopeniu toho, čo sa nám deje, a k schopnosti začleniť to do celku našej existencie.

Otcovia Cirkvi sa neobmedzujú len na zdôrazňovanie únavy z veslovania proti vetru. Prekážky v živote neprichádzajú len zvonku, ale treba ich nájsť aj v sebe samom. Vlny sú pre nich aj obrazom pýchy a arogancie. Pokora je to, čo umožňuje bezproblémovú plavbu. Otvorenosť srdca a dôvera v Boha dávajú človeku hlbšie pochopenie vecí.

Vyhnúť sa zatvrdzovaniu srdca je čiastočne v našich rukách. Život nám určite prináša svoje výzvy. A predbieha nás zlo vyprovokované inými. Je však v našich rukách, či sa uzavrieme do seba, alebo či prídeme na pomoc ľuďom okolo nás s vedomím, že všetci podliehame tomu istému. Nie sme jediní, na koho dolieha zlo vo svete, nie sme jediní, kto má prekážky, bolesti a nedostatky. A práve táto túžba prísť na pomoc druhým otvára naše srdcia, pomáha nám kráčať týmto životom s radosťou aj uprostred ťažkostí.

Ježiš nad nami bdie. A je pre nás neustále prítomný, aj keď Ho niekedy nevieme identifikovať. Jedným zo spôsobov, ako nás sprevádza, je práve to, že sa s nami stretáva v ľuďoch okolo nás, ktorí potrebujú útechu, materiálnu pomoc, poučenie, svedectvo našej radostnej a úprimnej viery. Tí, ktorí takto otvoria svoje srdce, zaženú všetok strach, pretože strach pochádza z pocitu osamelosti, a tí, ktorí prijímajú blížneho, prijímajú Krista do svojho vlastného domu a nikdy nie sú sami.