Evanjelium (Lk 19, 41-44)
Keď sa Ježiš priblížil k Jeruzalemu a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril:
„Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nespoznalo čas svojho navštívenia.“
Komentár
Ježiš prišiel do Jeruzalema, aby oslávil Veľkú noc so svojimi učeníkmi. Bude to posledná, ktorú oslávi na tejto zemi. Sú to dni veľkej intenzity a emócií. Keď sa blíži z Betánie, zastaví sa na Olivovej hore a kontempluje majestátnosť chrámu a hradieb Svätého mesta. Ježiš plače. Nemôže potlačiť svoj smútok nad neschopnosťou jeho obyvateľov rozpoznať Ho.
To spôsobuje bolesť v Ježišovom srdci: história nevernosti jeho ľudu. Ježiš plače nad uzavretosťou srdca vyvoleného mesta, vyvoleného ľudu. Lebo ľud nemal čas otvoriť mu dvere: bol príliš zaneprázdnený a spokojný sám so sebou.
Pri vstupe do Jeruzalema sa pútnici, ktorí idú s Ježišom, nechajú strhnúť nadšením a vyhlásia ho za „Syna Dávidovho“.
O niekoľko dní neskôr Ježiš Kristus opustí toto mesto s drevom na pleciach. Kráľ kráľov a Pán pánov korunovaný tŕním, „opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili“ (Iz 53, 3).
Toto je Ježiš, Boh, ktorý sa stal človekom a plače nad každým z nás. Lebo aj my sme neschopní uznať Ho za toho, kto vedie k pokoju. Lebo naše srdce, často zaneprázdnené a spokojné samo so sebou, sa uzatvára pred Láskou.
Ježiš plače, aby sme sa naučili plakať s Ním. Obetuje svoj život, aby sme mohli žiť. Aby sme sa v jeho bolesti mohli každý deň obnovovať. Potrebujeme, ako nám radil svätý Josemaría, „bolesť z lásky. Pretože je dobrý. Pretože je tvoj priateľ, ktorý dal za teba život. Pretože všetko dobré, čo máš, je Jeho. Pretože si ho tak veľmi urazil… Pretože ti odpustil… On!… Tebe!… Plač, syn môj, bolesťou Lásky“ (Cesta, bod 436).