Evanjelium (Mk 11, 27-33)

Ježiš a jeho učeníci prišli znova do Jeruzalema. Ako chodil po chráme, pristúpili k nemu veľkňazi, zákonníci a starší a pýtali sa ho:

„Akou mocou toto robíš? Alebo kto ti dal moc, aby si to robil?“

Ježiš im povedal:

„Aj ja sa vás na niečo spýtam. Odpovedzte mi, potom vám poviem, akou mocou toto robím. Jánov krst bol z neba, či od ľudí? Odpovedzte mi!“

Oni rozmýšľali a hovorili si:

„Ak povieme: Z neba, povie: ,Prečo ste mu teda neuverili?‘ Ale ak povieme: Od ľudí,“ – to sa báli ľudu, lebo všetci pokladali Jána za ozajstného proroka. Odpovedali teda Ježišovi:

„Nevieme.“

A Ježiš im odvetil:

„Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“

Komentár

Očistenie chrámu udivilo náboženských vodcov ľudu. Bola to akási obnova kultu, podobná tej, ktorá sa uskutočnila za Machabejcov; vtedy to bola veľmi slávnostná oslava: „Oslavovali osem dní s radosťou“ (2 Mach 10, 6), pretože nepriatelia Božieho ľudu, ktorí znesvätili jeho Chrám, boli porazení. Teraz však znesvätenie prišlo zvnútra ľudu: autority dovolili, aby sa Boží dom zmenil z domu modlitby na dom obchodu. Na obnovenie poriadku na tomto svätom mieste bola potrebná vyššia moc, Ježišova moc.

Aj nás tento dialóg prekvapuje. Ježiš, konfrontovaný s nedôverčivou otázkou, odpovedá ďalšou otázkou, v ktorej vyzve účastníka rozhovoru, aby spytoval svoje svedomie. Takto Majster zvyčajne postupuje, keď sa stretne s postojom nepriateľským voči jeho konaniu a učeniu. Tí, ktorí počúvali Krstiteľa a prijali jeho kázanie, boli dobre naladení prijať Ježiša ako svojho Učiteľa. Títo vodcovia však neprijali Jánovu službu s pokorou. Nepoznali pravdivosť tých prorockých slov, ktoré sa vzťahovali na predchodcu: „Veď on je ako roztápajúci oheň a ako zelina práčov. I sadne si a bude vytápať a čistiť striebro; a vyčistí synov Léviho. Prečistí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti“ (Mal 3, 2-3). Keďže neprijali očistenie svojich sŕdc, nepochopili ani očistenie chrámu.

Musíme vynaložiť vnútorné úsilie, aby sme pochopili Ježiša vo všetkých jeho gestách a slovách. Títo ľudia neboli jednoduchí ako holubice, preto bol Ježiš opatrný ako had (porov. Mt 10, 16) a nechal ich bez slov. Nemohlo dôjsť k úprimnému dialógu. Úprimnosť je potrebná na porozumenie s ľuďmi, predovšetkým s Bohom. Je to cnosť, ktorá sa mení na jednoduchosť. Vidíme ju u Panny Márie v dialógu s archanjelom, ktorý sa zavŕšil jednoduchým a odovzdaným „nech sa mi stane podľa tvojho slova“. Prosme ju o to, aby sme sa mohli rozprávať s Bohom, a tým, že ho každým dňom viac a viac poznávame, lepšie poznávame aj seba. Takto, vedomí si toho, že aj my sme Božím chrámom (porov. 1 Kor 3, 16-17), budeme túžiť po očistení od svojich hriechov.