Evanjelium (Lk 8, 4-15)

Keď sa zišiel veľký zástup a prichádzali k nemu ľudia zo všetkých miest, povedal v podobenstve:

„Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. Ako sial, jedno zrno padlo na kraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. Druhé padlo na skalu. Vzišlo a uschlo, lebo nemalo vlahy. Iné zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho. Iné zrno padlo do dobrej zeme. Vyrástlo a prinieslo stonásobnú úrodu.“

Keď to povedal, zvolal:

„Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“

Jeho učeníci sa ho pýtali, aké je to podobenstvo. On im povedal:

„Vám je dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Ostatným hovorím len v podobenstvách, aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale nechápali.

Podobenstvo znamená toto: Semeno je Božie slovo. Na kraji cesty, to sú tí, čo počúvajú, ale potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neuverili a neboli spasení. Na skale, to sú tí, čo počúvajú a s radosťou prijímajú slovo, ale nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky odpadajú. Ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu. A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.

Komentár

Ježiš každý deň vychádza rozsievať.

Hovorí ku každému z nás.

Chce, aby jeho slová prenikli do našich sŕdc, do našich životov.

Aby tam prinášali život, aby sme mohli žiť jeho život.

Jeho slovo vždy prináša ovocie, ak padne na dobrú pôdu, na pôdu, ktorá je pripravená ho prijať, nechať vyklíčiť a rásť.

My sme tou pôdou, do ktorej Pán neúnavne hádže svoje slovo a svoju lásku.

S akou dispozíciou ho prijímame? Akou pôdou je moje srdce?

Niekedy sme ako cesta, zatvrdnuté srdce, keď sa necháme strhnúť monotónnosťou, keď si zvykneme na Boha a na druhých. Keď vidíme druhých, ale nevieme v nich objaviť ich krásu.

Inokedy sme ako kamenné srdce, plytké srdce, ktoré sa nechá unášať urazenosťou, kritickými súdmi, nevraživosťou, neschopné vidieť ďalej ako za hranice vlastného sebectva, hľadajúce chyby na všetkom a na všetkých.

A inokedy sme ako zem s ostružinami, srdce plné márnivosti, pýchy, sebavedomia.

A tak postupne strácame radosť, úsmev, ktorý pochádza od Boha.

Dnes môžeme prosiť Pána, že chceme byť dobrou zemou; aby sa pozrel na naše zatvrdnuté srdce, kamene a ostružiny nášho života a aby bol tým, kto ho úplne očistí a vhodí svoje semeno.