Evanjelium (Lk 18, 9-14)

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo:

„Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ,Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ,Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Komentár

Dvaja muži sa idú modliť do chrámu.

Prvý z nich sa zdanlivo modlí k Bohu, jeho modlitba má byť poďakovaním adresovaným Bohu, ale v skutočnosti je to predvádzanie vlastných zásluh. Pozerá sa na seba, modlí sa sám k sebe.

Ani v chráme necíti potrebu pokloniť sa pred Božím majestátom, stojí, cíti sa bezpečne.

Uzavretý v sebe pohŕda všetkými, ktorí nie sú ako on.

Nie je schopný modliť sa zo srdca, nie je schopný skúmať svoje srdce, aby prehodnotil svoje myšlienky, svoje pocity a dovolil Bohu, aby ho zbavil všetkej arogancie a pokrytectva.

Na druhej strane mýtnik, ten druhý, prichádza do chrámu v pokornom a kajúcom duchu.

Jeho modlitba je veľmi stručná: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Nič viac.

Ak farizej neprosil o nič, lebo už mal všetko, mýtnik môže prosiť len o Božie milosrdenstvo.

Hľadá intimitu a ticho, aby sa mohol stretnúť s Bohom.

Tým, že sa mýtnik ukázal s prázdnymi rukami, holým srdcom a priznal sa k hriešnikovi, nám ukazuje nevyhnutnú podmienku na prijatie Pánovho odpustenia.

Cesta modlitby je teda cestou do nášho srdca, kde sa s nami Boh stretáva a hovorí k nám.