Evanjelium (Lk 13, 10-17)

Ježiš v sobotu učil v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej:

„Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky.

Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu:

„Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“

Pán mu odpovedal:

„Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto puta hoci aj v sobotu?“

Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.

Komentár

Žena, o ktorej nám rozpráva evanjelium, bola takmer dvadsať rokov zhrbená a nemohla sa narovnať, ale priblížila sa k Bohu, vošla do synagógy a jej choroba ju robila pokornou. Kristus, ktorý preniká do sŕdc, vidí v tej žene jednoduchú a očistenú dušu. Obráti sa na ňu, položí na ňu ruky a povie jej: „Buď oslobodená od svojej choroby“. Je to krásny obraz sviatosti Božieho milosrdenstva, spovede, v ktorej nás Ježiš oslobodzuje od pút hriechu a požehnáva nás svojimi rukami, aby nás oslobodil od zla. Aká hlboká radosť naplnila tú ženu! Mohla sa narovnať a ľahko zdvihnúť pohľad k nebu. Jej pohľad sa stretol s pohľadom Pána a slzy vďačnosti stekali po jej tvári.

Evanjelium ďalej opisuje rozhnevanú reakciu predstaveného synagógy, ktorý uprednostňuje dodržiavanie prikázania pred milosrdenstvom. Reakcia, ktorá skrývala pokrytectvo a kontrastovala s radosťou ľudí, ktorí videli zázraky, ktoré Ježiš konal. Diabol, nepriateľ našej svätosti, nechce, aby sme sa priblížili k milosrdnému Srdcu Ježiša, a kladie nám do cesty všetky možné prekážky – dokonca cituje Božie slovo! –, ale my musíme reagovať rozhodne, ísť k Pánovi a s jednoduchosťou mu ukázať uzly, ktoré zväzujú našu dušu, aby ich rozviazal svojím milosrdenstvom.

Ak by sme si zachovali nejakú náklonnosť k hriechu, žili by sme zhrbení, bez možnosti zdvihnúť zrak k nebu, so sklonenou hlavou, zaoberajúc sa iba pozemskými vecami, ako keby Boh neexistoval. Náklonnosť k hriechu nás zväzuje, spôsobuje, že sa uzatvárame do seba: obzor života sa zužuje a najlepšie talenty sa nevyužívajú. Srdce človeka pochádza od Boha a túži po nekonečnu, po ňom. Môže sa uspokojiť s pominuteľným, ale to neuspokojí jeho hlbokú túžbu, chodí v kruhu bez napredovania, zrádza sám seba a pokusy dať svojmu životu nejaký zmysel chradnú a nakoniec sa stávajú hradmi z piesku. Naplňme svoje srdce skutočnými túžbami, ktoré nám dávajú plnosť a ktoré nás vedú k tomu, aby sme kráčali vzpriamene, so zrakom upretým na nebo.