Evanjelium (Lk 3, 15-16. 21-22)

Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým:

„Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom.“

Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas:

„Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“

Komentár

V Ježišovom živote vidíme mnoho momentov, keď koná skutky, ktoré zrejme nemajú ľudskú logiku. Prečo sa chcel Ježiš vteliť? Prečo bol celý život podriadený Márii a Jozefovi? Prečo sa Ježiš modlil, keď bol sám Bohom? A v prípade, ktorý sa nás týka v dnešnom evanjeliu, prečo sa Ježiš nechá pokrstiť? Dokonca aj Ján Krstiteľ sa Ho snažil odradiť: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3, 13) Ježiš nepochybne nepotreboval urobiť ani jeden z týchto úkonov. Prečo teda? Pápež František odpovedá: „Pretože chce byť s hriešnikmi: preto stojí v jednom rade s nimi a plní rovnaké gesto ako oni“. Ježiš nám chcel dať príklad: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3, 13), chce nás naučiť, čo je pre nás najlepšie.

Je úžasnou skutočnosťou, keď si uvedomíme, že Ježiš nás naučil cestu, ktorú máme nasledovať. Neurobil to preto, že by to potreboval, urobil to preto, že to potrebujeme my. Ježiš chcel prísť na zem, aby sme mohli byť spasení a stať sa Božími deťmi. Jeho krst úzko súvisí s naším krstom. Ježiš sa stará o to, čo potrebujeme my. A my sme žobráci Božej lásky, nášho Boha Otca. To je to, čo dnes oslavujeme.

Aj my dvaja, dodáva pápež František, môžeme napodobňovať Ježiša, skláňať sa nadol a starať sa o potreby druhých, „je to aj spôsob, akým môžeme druhých pozdvihnúť: nie tým, že budeme súdiť, nie tým, že budeme navrhovať, čo treba robiť, ale tým, že budeme blízko, súcitní, že sa budeme deliť o Božiu lásku“. Sme povolaní napodobňovať Krista a jedným z veľmi konkrétnych spôsobov je pozerať sa na potreby druhých a nie toľko na svoje vlastné. Vyjsť zo seba, pozrieť sa na toho, kto je v núdzi, kto potrebuje našu pozornosť, náš čas, náš úsmev, atď. Napodobňujme Krista tým, že sa budeme pozerať na blížneho. To je cesta k pravému šťastiu, pretože viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.

Ďalším radostným učením evanjelia je, že všetci pokrstení sú Božími deťmi. Svätý Josemaría napísal: „Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome — uprostred tohto sveta —, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť — ako malé dieťa — hoci aj o Mesiac!“ (Ísť s Kristom, bod 64).

Rozjímanie o našom Božom detstve je radostnou skutočnosťou: Som Božie dieťa! A to nás učí pozerať sa na svet iným spôsobom. Keď si uvedomujeme túto skutočnosť, vidíme v druhých človeka veľkej hodnoty. Nevidíme, či majú tú alebo onú vlastnosť, či majú určitú farbu pleti, či majú určité politické názory a podobne. Keď našu identitu formuje skutočnosť, že sme Božími deťmi, vidíme, že existuje „len jedna rasa: rasa Božích detí. Existuje len jedna farba: farba Božích detí. A existuje len jeden jazyk: jazyk, ktorý hovorí k srdcu i rozumu, v tichosti, pričom nám dáva poznať Boha a spôsobuje, že sa navzájom milujeme“ (Ísť s Kristom, bod 106).

Dnešný deň je skvelým dôvodom na to, aby sme rozjímali o dare, ktorý sme dostali v krste. Najdôležitejšia vec v mojom živote, vec, ktorá ma najviac formuje ako človeka, je to, že som Božie dieťa. Prosme našu preblahoslavenú Matku Máriu, aby nám umožnila uvedomiť si zázrak toho, že sme Božími deťmi.