Evanjelium (Lk 12, 49-53)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“

Komentár

Svätý Lukáš rozpráva, že keď sa Ježiš blížil k Jeruzalemu, aby podstúpil Umučenie, zjavil svojim učeníkom hlboké túžby svojho srdca a s výkrikmi hovoril o blížiacom sa krste „v Duchu Svätom a ohňom“, ktorý mal uskutočniť a ktorý už dávno ohlásil Ján Krstiteľ (porov. Lk 2, 16). Paradoxným tónom, ktorý mätie, Ježiš tiež predpovedá hlbokú zmenu na zemi, ktorú zavedie a ktorá vyvolá veľmi rozličné reakcie, dokonca aj v rámci rodín.

V Svätom písme oheň symbolizuje Božiu prítomnosť, ako v príbehu o horiacom kríku (porov. Ex 3, 14), a symbolizuje tiež, ako vysvetľuje Katechizmus Katolíckej cirkvi, „pretvárajúcu silu pôsobenia Ducha Svätého“ (KKC, bod 636). Vďaka svojej obeti na kríži Ježiš poslal svetu túto energiu, tento oheň. Ale ako vysvetľuje svätý Ambróz, „nie je to samozrejme oheň, ktorý ničí, ale ten, ktorý vytvára ochotnú vôľu. (...) Tento oheň je ten, ktorý spaľuje kosti prorokov, ako to vyznáva Jeremiáš: Bol vo mne ako oheň, ktorý mi spaľoval kosti(Jer 20, 9); (…) ktorý podľa svedectva učeníkov z Emauz zapálil sám Pán v ich srdciach: Či nám nehorelo srdce, keď sa na ceste s nami rozprával a vysvetľoval Písma? (Lk 24, 32)“ (Tract. In Luc. 7,131).

Túžba Ježiša zapáliť srdcia prenikla nespočetné množstvo ľudí v priebehu dejín, ktorí vedeli na ňu veľkodušne odpovedať. Napríklad svätý Josemaría rozprával v prvej osobe, ako sa to stalo jemu a ako reagoval: „Keď som mal tušenie, že Pán niečo chce a nevedel som čo, kričal som, spieval som: ako som vedel! Slová, ktoré -ak som ich nevyslovil ústami-, tak aspoň v srdci som si ich vychutnal: ignem veni mittere in terram et quid volo nisi ut accendatur? (Lk 12, 49); Prišiel som priniesť oheň na zem, a čo chcem, ak nie aby horel? A odpoveď: ecce ego quia vocasti me! (1 Kr 3, 9), tu som, lebo si ma volal”. Môžeme sa spýtať, či máme zvyčajne túto odvahu a ochotu svätých podporovať Božie konanie v nás; či náš každodenný dialóg s Bohom rozpaľuje naše srdce ako srdcia učeníkov z Emauz; či dovolíme Duchu Svätému, aby nás pohýbal ako ich, aby sme Ho ohlasovali ostatným plní radosti a tej istej apoštolskej horlivosti.

Aby Ježiš mohol uskutočniť „požiar lásky“, ktorý chcel, musel najprv pretrpieť Umučenie, ktoré nazýva „krstom“ a ktoré Ho prinútilo zvolať: „Ako mi je úzko, kým sa to nestane!“, nie toľko zo strachu pred smrťou, ako z láskyplnej túžby, aby sa to naplnilo. A Ježiš dodáva, že priniesol rozdelenie, nie pokoj; rozdelenie dokonca aj v rámci rodiny. Ale „Ježiš nechce rozdeľovať ľudí medzi sebou,“ tvrdí pápež František, „naopak: Ježiš je náš pokoj, naše zmierenie. Ale tento pokoj nie je pokojom hrobov, nie je neutralitou, Ježiš neprináša neutralitu, tento pokoj nie je kompromisom za každú cenu. Nasledovať Ježiša znamená zriecť sa zla, sebectva a zvoliť si dobro, pravdu, spravodlivosť, aj keď to vyžaduje obetu a zrieknutie sa vlastných záujmov. A to áno, rozdeľuje; vieme to, rozdeľuje aj tie najužšie vzťahy. Ale pozor: nie je to Ježiš, kto rozdeľuje. On stanovuje kritérium: žiť pre seba alebo žiť pre Boha a pre druhých; nechať sa obsluhovať alebo slúžiť; poslúchať seba samého alebo poslúchať Boha. V tomto zmysle je Ježiš „znamením, ktorému budú odporovať (Lk 2, 34)“ (Anjel Pána, 18-VIII-2013).