Evanjelium (Mk 3, 1-6)

Ježiš znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať. Tu povedal človeku s vyschnutou rukou:

„Staň si do prostriedku!“

A tamtých sa opýtal:

„Slobodno robiť v sobotu dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?“

Ale oni mlčali. S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človeku:

„Vystri ruku!“

On ju vystrel a ruka mu ozdravela. Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.

Komentár

Evanjelisti zriedkavo spomínajú nejakú hnevlivú reakciu Ježiša Krista. On, ktorý je celý čistý a svätý, prijímal hriešnikov, ktorí sa k nemu priblížili, bez akýchkoľvek výčitiek, bez akýchkoľvek náznakov ostrosti či prísnosti. Zdá sa však, že Ježiš jednoducho stratil trpezlivosť s tými farizejmi, ktorí podrobne skúmali všetko, čo robil, aby našli akýkoľvek náznak porušenia zákona.

Čo bolo na hriechu týchto farizejov také, že to Ježiša popudilo k hnevu? Evanjelium hovorí, že Pána zarmútila „slepota ich sŕdc“. Práve zatvrdnutosť, tvrdohlavosť, že nechcú prijať vysvetlenie pravého významu zákona, Krista tak zabolela. Je to slepota voči pôsobeniu Božieho milosrdenstva, ktoré presahuje hranice, ktoré chceli farizeji zaviesť prílišnou reguláciou náboženskej praxe.

Kristov hnev bol zároveň prejavom jeho nehy: trpel, keď videl, že úžasný dar milosrdenstva je odmietnutý. Nie je to teda reakcia, ktorá by robila Ježišovu postavu menej milou, ale naopak, robí ju ešte príťažlivejšou. Ak Krista bolí odmietnutie daru jeho milosrdenstva, o čo väčšiu radosť mu urobíme, ak Ho budeme vedieť prijať s vďačnosťou! Radosť, ktorá sa znásobí, keď Pán uvidí, že sa učíme pozerať so súcitom aj na iných, bez toho, aby sme si kládli podmienky na pôsobenie jeho milosrdenstva.