Evanjelium (Mt 13, 1-9)

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu.

Hovoril im veľa v podobenstvách:

„Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva!“

Komentár

Toto podobenstvo je novým začiatkom vo verejnom účinkovaní nášho Pána. Dovtedy bolo jeho učenie jasné a jednoznačné a zástupy mu ľahko rozumeli. Môžeme teda pochopiť ich prekvapenie, keď po svojom krásnom opise rozsievača a semena namiesto toho, aby im podobenstvo vysvetlil, náhle skončil: „Kto má uši, nech počúva“. Ježiš skutočne podal výklad, ale až neskôr, v súkromí apoštolom.

Nám sa zdá význam tohto podobenstva zrejmý, ale v skutočnosti je to tak, pretože máme k dispozícii vysvetlenie nášho Pána (porov. Mt 13, 18-23). Zástupom, ktoré ho prvýkrát počuli na brehu jazera, znelo tajomne, ako hádanka bez odpovede. Z toho vyplývalo, že budú musieť odhaliť jeho význam; a jediný istý spôsob, ako to urobiť, bolo opýtať sa učiteľa, ktorým by bol niekto poverený samotným Ježišom. Tým, že Ježiš učil v podobenstvách a kľúč k ich významu dal apoštolom, dal im právomoc učiť v jeho mene a zároveň ich vycvičil pre ich úlohu. V tom môžeme aspoň v praxi rozoznať začiatok učiteľskej autority Cirkvi.

Svätý Gregor Veľký v úvode svojho komentára ku Knihe Jóbovej nezabudnuteľne napísal: „Božie slovo (...) je akousi riekou, ak to môžem prirovnať, ktorá je široká i hlboká, v ktorej môže chodiť jahňa i plávať slon“ (Svätý Gregor Veľký, Moralia, List Leandrovi 4). Tento opis je pre podobenstvá nášho Pána veľmi výstižný a táto ich vlastnosť z nich robí ideálnu vyučovaciu metódu pre poslucháčov rôznych schopností; každý sa z nich môže niečo naučiť.

Kresťania rôznych období sa z praxe nášho Pána a prvotnej Cirkvi naučili odovzdávať obsah viery slovami, ktorým ich rôzni poslucháči rozumejú. Pravdy zostávajú nezmenené, ale jazyk sa mení podľa mentality doby a schopností poslucháčov. Táto úloha pripadá každému z veriacich a my môžeme prosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol nájsť tie správne slová, aby si poslucháči osvojili učenie, ktoré obsahujú (porov. Lk 12, 12).