Evanjelium (Mt 9, 9-13)

Keď odtiaľ Ježiš odišiel, videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu:

„Poď za mnou!“

On vstal a išiel za ním.

Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.

Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom:

„Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“

On to začul a povedal:

„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: ,Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.‘ Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“

Komentár

Čo je to za pohľad na Ježiša Krista, ktorý radikálne mení srdce, premieňa ho, uzdravuje!

Ježiš prechádza úzkymi uličkami Kafarnauma a odhodlane ide na miesto, kde pracuje Lévi, vyberač daní pre Rimanov, ten, ktorého nenávidia vlastní spoluobčania, opovrhovaný, zradca.

Zastaví sa, nikam sa neponáhľa a pozrie naňho.

Týmito milosrdnými očami, ako sa naňho ešte nikto nikdy nepozrel.

A otvoril mu srdce, oslobodil ho, uzdravil ho, naplnil nádejou.

V tých očiach Lévi videl pohľad Boha, ktorý vidí ďalej, než vidia naše oči.

Za hranicami zdanlivosti, za hranicami našich hriechov, našich zlyhaní, našej nehodnosti.

V Lévim Ježiš vidí Matúša.

Vidí jeho príbeh lásky, služby, oddanosti, vernosti, šťastia.

Aj dnes, každý deň, chce Ježiš upierať svoj pohľad na nás.

„Je to čakanie Boha, ktorý miluje ľudí, ktorý nás hľadá, ktorý nás miluje takých, akí sme — nedokonalých, sebeckých, nestálych —, ale pritom schopných objaviť jeho nekonečnú lásku a úplne sa mu odovzdať“ (Svätý Josemaría, Ísť s Kristom, bod 131).

My, ktorí tiež sedíme na lavičke, snažíme sa byť šťastní svojím vlastným spôsobom, hromadíme čas a statky pre seba, nedokážeme sa darovať druhým, unavení z ubiehajúcich dní bez toho, aby sme sa odvážili riskovať.

Ježišovo stretnutie s Matúšom je pre nás výzvou a vyžaduje si našu dôveru: ak Ježiš dokázal premeniť mýtnika na služobníka, zradcu na svojho blízkeho priateľa, môže premeniť aj nás hriešnikov na Božie deti, na svojich dôverných priateľov.

Aby sme to dokázali, musíme urobiť to, čo Matúš: musíme sa cítiť v nebezpečenstve, chorí, potrebujúci ten pohľad, ktorý vzbudzuje nádej, pretože v každom z nás, hriešnikov, vidí človeka, o ktorom sníva Boh.