Evanjelium (Lk 14, 15-24)
Jeden zo spolustolujúcich povedal Ježišovi:
„Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve.“
On mu povedal:
„Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: ,Poďte, už je všetko pripravené.‘ A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: ,Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!‘ Druhý povedal: ,Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!‘ A ďalší povedal: ,Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.‘ Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: ,Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!‘ A sluha hlásil: ,Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.‘ Tu pán povedal sluhovi: ,Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.‘“
Komentár
Pán v tomto podobenstve používa obraz hostiny, aby ďalej opisoval Božie kráľovstvo, pričom teraz kladie dôraz na hostí. Slovo „Cirkev“ znamená práve „zhromaždenie“ a vystihuje toto všeobecné Božie volanie ľudí k spáse.
Podobenstvo nám však rozpráva, že keď je hostina pripravená, hostia začínajú vymýšľať výhovorky, aby sa jej nemuseli zúčastniť. Tri uvedené výhovorky sa zdajú logické a pochopiteľné; žiadna z nich neodzrkadľuje priame odmietnutie pozvania. Preto nás môže prekvapiť, že pán – Boh – sa tak rozhnevá nad odmietnutím a rozhodne sa naplniť svoju hostinu najmenej prosperujúcimi členmi spoločnosti. V priebehu dejín pozorujeme, ako je Božia iniciatíva v spáse ľudí bezpodmienečná, ale my, ľudia, ako môžeme získať lístok na vstup na hostinu? Uznaním toho, čím sme: hriešnikmi – potrebujúcimi odpustenie –, chorými – potrebujúcimi uzdravenie –, chudobnými – potrebujúcimi niekoho, kto naplní naše srdcia svojou láskou (porov. František, Homília, 7-XI-2017).
Uvedomenie si našej zraniteľnosti a závislosti ako stvorených bytostí nám umožní jednoducho pristúpiť k pánovi hostiny a požiadať ho, aby nás vpustil dnu, lebo sami nenájdeme ani ospravedlnenie našich chýb, ani liek, ktorý by vyliečil naše rany, ani jedlo, ktoré by nás nasýtilo, ani nápoj, ktorý by uhasil náš smäd.
Keď vieme, že nás pán prijal, prirodzene – zvnútra! – vynára sa potreba povedať ostatným, čo sa nám stalo a kam sme boli pozvaní. Preto skutočný význam toho „donúť vojsť“ (v. 23) v podobenstve nemožno chápať ako fyzické alebo morálne násilie voči ostatným, ale ako silu, ktorá priťahuje, ktorá je nákazlivá, ktorá napĺňa túžbou zdieľať s ostatnými veľkosť, ku ktorej bol človek pozvaný, hoci si to nezaslúži.