Evanjelium (Mk 2, 23-28)

V istú sobotu kráčal Ježiš cez obilné pole. Jeho učeníci cestou začali trhať klasy. Farizeji mu povedali:

„Pozri, prečo robia v sobotu, čo neslobodno?“

On im odvetil:

„Nikdy ste nečítali, čo urobil Dávid, keď bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním?“

I povedal im:

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“

Komentár

Nasledovať Ježiša a zdieľať s ním svoje dni znamenalo, že apoštoli museli prejsť ťažkými časmi, pretože „Syn človeka nemá kam hlavu skloniť“ (Mt 8, 20). To však neznamená, že boli zaťažení alebo utláčaní okolnosťami, ako to vidíme v evanjeliovej scéne dnešnej svätej Omše.

Ježišovi spoločníci prechádzajú cez polia plné pšeničných klasov, ktoré akoby ponúkali pocestným svoje pšeničné zrná. Apoštoli spontánne prijímajú, čo im príroda dáva, a bez veľkého váhania trhajú pšeničné klasy, možno aby odvrátili pozornosť od hladu, ktorý mohli v tej chvíli pociťovať. Učeníci nemajú žiadne väčšie problémy, pretože vedia, že sú blízko Majstra a že všetko robia pod jeho pohľadom. Je ľahké predstaviť si Ježišovu radosť z toho, že sa učeníci cítia slobodní a tešia sa z jednoduchých vecí.

Na druhej strane farizeji sa nepohybujú pod Pánovým pohľadom, ale v tieni zákona. Zákon, ku ktorému sa obracajú, je jednoducho ľudský a uplatňujú ho bez ohľadu na konkrétne potreby ľudí. Stáva sa tak ťaživým bremenom. Ježiš sa preto snaží farizejom trochu pozdvihnúť oči, dáva im príklad slobody, s akou pred mnohými rokmi konal kráľ Dávid, a pripomína im, že „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (v. 28).

Byť s Kristom nás vedie k tomu, aby sme sa pohybovali s hlbokou vnútornou slobodou. Vedie nás k tomu, aby sme zhodnotili svoje názory a predstavy o tom, ako by sme mali žiť ten či onen aspekt našej viery. A vždy nám pred oči stavia prvenstvo skutočných potrieb druhých.