Evanjelium (Mt 18, 1-5.10.12-14)
V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa:
„Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“
On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal:
„Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.
Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.”
Komentár
Evanjeliá nám príležitostne ukazujú učeníkov, ktorí sa zaujímali o stupeň dôležitosti medzi nimi. S istou zvedavosťou, ktorá sa nezdá byť veľmi nadprirodzená, sa tentoraz pýtajú Majstra, kto je podľa neho najväčší v nebeskom kráľovstve. Ježiš odpovedá prekvapujúcim spôsobom: zavolá dieťa a postaví ho do stredu.
Deti stelesňujú niektoré črty závislosti, od druhých ktoré ich stavajú pod starších: sú malé, majú málo skúseností, často nie sú schopné zodpovedať za svoje činy, nevedia sa o seba postarať... Ježiš však hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“.
Pre Boha sme všetci malé stvorenia. Pred jeho láskyplným pohľadom sa ľudské stupne dôležitosti prevracajú, spoločenské váhy a nálepky miznú. Majster nám dáva pochopiť, že prijatie nášho stavu nás neponíži ani neznehodnotí. Naopak, môže nás to priviesť k veľkosti a svätosti, pretože sme jeho deti. V tomto zmysle svätý Josemaría odporúčal: „Pred Bohom, ktorý je Večný, si menší ako malé dvojročné dieťa pred tebou. No nie si len dieťaťom, si Božím synom. Nezabúdaj na to“ (Cesta, bod 860).
Mnohé z našich starostí sa dajú zmenšiť, ak sa vieme vzdať seba samých ako malých detí, ktoré potrebujú neustálu starostlivosť svojho Otca. Na pokornom uvedomení si našej malosti Boh vybuduje veľkú svätosť, ktorú sám urobí dôležitou, účinnou a hodnotnou.