Evanjelium (Mt 18, 12-14)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatich deviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.“

Komentár

Ježiš je pastier, ktorý sa v príbehu o stratenej ovci objavuje anonymne. Jeho stádo je veľké: sto oviec v tomto podobenstve predstavuje celé ľudstvo. Bez ohľadu na to, aké početné je jeho stádo, mu však nezáleží na tom, či sa mu stratí čo i len jedna z jeho oviec. Ježiš nezaokrúhľuje počet deväťdesiatdeväť na sto: ak mu chýba jedna ovca, cíti, že jeho stádo je neúplné. Pôjde tú stratenú hľadať do hôr, do roklín, do údolí a nezastaví sa, kým ju nenájde...

V „maličkých“ (v. 14), ktorých Otec nechce stratiť, môžeme vidieť každého človeka zobrazeného v jeho jedinečnosti. Cirkev je Ježišovým stádom a v nej nikto nie je taký malý, aby sa s ním už nedalo počítať, niet nikoho, kto by bol vynechaný alebo koho by sme mohli bez výčitiek svedomia vynechať. Ako nám často pripomína pápež František, nikoho nemožno považovať za predmet, ktorý treba odhodiť.

Dnešné evanjelium nás napĺňa istotou. V živote môžeme prechádzať zlými obdobiami, sme slabí a schopní na ceste zablúdiť. Ježiš nás však príde hľadať, dá nám novú príležitosť vrátiť sa na jeho stranu; kiež by sme v tej chvíli boli dostatočne pokorní, aby sme uznali svoje chyby a otvorili sa Božej milosti.

Toto evanjelium je zároveň výzvou: byť kresťanom znamená zdieľať Ježišove pocity a nebyť ľahostajní, keď počujeme, že niekto je vylúčený zo stáda. Sme povolaní vydať sa na cestu a osloviť tohto človeka, aby sme mu pomohli dostať sa z izolácie. S našou modlitbou, časom a porozumením môžeme byť nástrojom, ktorý ich privedie späť do života Cirkvi.