Evanjelium (Mt 8, 23-27)

Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. Na mori sa zrazu strhla taká búrka, že sa vlny prevaľovali cez loďku; a on spal. Pristúpili k nemu a zobudili ho slovami:

„Pane, zachráň nás, hynieme!“

On im povedal:

„Čo sa bojíte, vy, maloverní?!“

Potom vstal, pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho. Ľudia žasli a hovorili:

„Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“

Komentár

Tak ako učeníkom, aj nám sa často stane, že žijeme uprostred búrok.

A búrky nášho života, naše nešťastia a pády, naše prehry a zlyhania, choroby a utrpenie odhaľujú našu zraniteľnosť. A zároveň odhaľujú, kam sme umiestnili svoje istoty.

Problém učeníkov spočíva v tom, že sa nechali touto búrkou vystrašiť, mali strach. Myslia si, že Kristus, hoci bol s nimi, ich v skutočnosti opustil. „Pane, zachráň nás, hynieme,“ hovoria mu.

On im však odpovedal: „Čo sa bojíte, vy, maloverní?!“.

Tvárou v tvár životným búrkam môže mať kresťan postoj, ktorý očakáva nepretržitý, neustály, invazívny Boží zásah. Alebo môže mať postoj viery.

Pán od nás žiada vnútornú zrelosť: prejsť od dieťaťa, ktoré sa sťažuje a hnevá, pretože sa mu zdá, že otec mu nevenuje pozornosť, k dieťaťu, ktoré dôveruje, ktoré sa zveruje do otcovho náručia.

V živote kresťana je to rovnaké ako s dieťaťom, ktoré sa učí chodiť. Jeden krok, druhý, spadne, opäť vstane. Vždy pod pozorným dohľadom otca, ktorý ho povzbudzuje, dvíha, ale nenosí ho všade, aby netrpelo.

V našich búrkach sa musíme obracať k Pánovi, utiekať sa k nemu, pretože on je vždy po našom boku, ale nie natoľko, aby nás tej búrky zbavil, ale aby nám pomohol rásť, dozrievať.

Možno sme v tej búrke tou pomocnou rukou, ktorá pomáha druhým kráčať; loďou, na ktorej sa môžu stretnúť s Bohom, ktorý na nás nikdy nezabúda.