Evanjelium (Mk 6, 53-56)

Keď sa Ježiš a jeho učeníci preplavili k druhému brehu, došli do Genezareta a tam pristáli. Len čo vystúpili z lode, ľudia ho spoznali; rozbehli sa po celom okolí a na nosidlách začali znášať svojich chorých ta, kde bol, ako počuli. A všade, do ktorejkoľvek prišiel dediny, mesta či osady, kládli na ulice chorých a prosili ho, aby sa smeli dotknúť aspoň obruby jeho odevu. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.

Komentár

Príchod významnej osobnosti zvyčajne spôsobí malú revolúciu na miestach, ktoré navštívi, najmä ak ide o miesta, ktoré nie sú zvyknuté zažívať veľké udalosti. V malých dedinách zvyčajne vládne normálnosť rutiny, opakujúca sa kadencia života poznačená každodennou všednosťou robiť stále to isté, stretávať sa stále s tými istými ľuďmi.

Preto bol Ježišov príchod do Genezaretu práve takýmto prevratom. Od chvíle, keď Ho spoznali, sa správa o ňom šírila ústnym podaním rýchlosťou človeka, ktorý nechce premeškať životnú príležitosť. Preto sa námestia dedín a miest zaplnili chorými. Preto sa zvuk nosidiel dopadajúcich na zem stal v tejto časti Galiley zvukom par excellence.

Pápež František rád hovorí o revolúcii nehy, ktorú prinieslo vtelenie Božieho Syna (porov. Evangelii gaudium, bod 88). Je ľahké si predstaviť, že práve táto nežnosť bola tým, čo vyžaroval Ježišov pohľad, keď uzdravoval každého chorého. Tak ako aj za iných podobných okolností, vyvolal skutočnú revolúciu: odpustenie hriechov (porov. Mk 2, 5).

Táto revolúcia si však vyžaduje predchádzajúci krok: keď vystúpili z lode, okamžite Ho spoznali. Kristus môže uzdraviť iba tých, ktorí Ho dokážu rozpoznať. Možno tak, ako to vedeli urobiť svätí, môžeme aj my začať tým, že spoznáme Ježiša v tele našich chorých bratov a sestier, že sa budeme vedieť s nehou pozrieť na všetky rany ich duše a tela.