Evanjelium (Lk 17, 1-6)

Ježiš povedal svojim učeníkom:

„Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú! Tomu by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora, ako by mal pohoršiť jedného z týchto maličkých. Dávajte si pozor!

Keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie: ,Ľutujem,‘ odpusť mu!“

Apoštoli povedali Pánovi:

„Daj nám väčšiu vieru!“

Pán vravel:

„Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ,Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás.“

Komentár

Evanjelista Lukáš nám niekoľkými slovami sprostredkúva tri dôležité Ježišove učenia. Tieto slová by sme mohli zhrnúť pod nadpis „múdrosť rozvážneho srdca“. Prvé z týchto učení nám hovorí o pohoršení a upozorňuje nás na potrebu osobitnej starostlivosti o najslabších. Všetkých nás zvláštnym spôsobom zasahuje zlo páchané na obzvlášť bezbranných a nevinných bytostiach. Do tejto skupiny patria deti, ľudia, ktorí tak prirodzene dôverujú starším, že sa o nich postarajú, usmernia ich, poučia a v prípade potreby aj napravia. Ježiš nás varuje: v súčasnej dynamike hriechom zraneného sveta, v ktorom žijeme, pokiaľ naše srdcia neboli úplne premenené milosťou, tieto nevinné bytosti sa, žiaľ, nezaobídu bez utrpenia, ktoré do sveta vrhá naše sebectvo. Ježiš nám prišiel ponúknuť premenu a silu odložiť starého človeka, ktorý v nás ešte stále žije. V ubližovaní tým najslabším, tým, ktorí sa zverujú do našich dôverných rúk, je zvláštne zlo. Kiež by sme boli ochotní a schopní robiť to s múdrosťou vlastnou tým, ktorí majú v srdci Ducha Svätého, ktorý neustále poučuje, štedro ponúka svoje vzácne dary a pomáha rozvíjať cnosti.

Rovnaký úprimný záujem o blížneho by sme mali prejavovať aj voči tým, ktorí sa mýlia. Nejde o to myslieť si o sebe, že sme lepší, kvalifikovaní na to, aby sme boli sudcami, ani o to, aby sme sa s falošnou pokorou považovali za tých najhorších. Ide o pocit láskyplnej zodpovednosti voči druhým. Všetci sa naprávame v každodennom živote, v bežných veciach, keď si myslíme, že môžeme alebo dokážeme niečo lepšie: pri varení, v športe, v pracovných záležitostiach. Prečo by sme sa nemali naprávať aj v duchovných veciach? Ale s pokornou a úprimnou nápravou: takou, ktorá vychádza zo srdca, ktoré úprimne chce, aby ten druhý rástol. Je veľmi ľahké zmiešať nesprávne motívy s napomínaním a tiež je ľahké napomínať nevhodne. Boh nás napomína, pretože nás miluje. S nekonečnou trpezlivosťou a jemnou naliehavosťou. A skutočne odpúšťa. Preto je potrebné napomínať a napravovať s prihliadnutím na spôsob bytia a okolnosti druhých. To je tá dobrá náprava, ktorá berie do úvahy pravdu človeka pred nami a pravdu, ku ktorej chceme, aby sa priblížil.