Evanjelium (Mt 21, 23-27)

Keď Ježiš prišiel do chrámu a učil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu a pýtali sa:

„Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?“

Ježiš im povedal:

„Aj ja sa vás na niečo spýtam. Ak mi odpoviete, i ja vám poviem, akou mocou toto robím. Odkiaľ bol Jánov krst? Z neba, či od ľudí?“

Oni rozmýšľali a hovorili si:

„Ak povieme: ,Z neba,‘ povie nám: ,Prečo ste mu teda neuverili?‘ Ale ak povieme: ,Od ľudí,‘ máme sa čo obávať zástupu, lebo Jána pokladajú všetci za proroka.“

Odpovedali teda Ježišovi:

„Nevieme.“

A on im odvetil:

„Ani ja vám nepoviem, akou mocou toto robím.“

Komentár

Ježišov vstup do Jeruzalema a jeho správanie v chráme vyvolali veľké znepokojenie medzi vtedajšími vodcami izraelského ľudu. Ježiš vyhnal z chrámu kupcov, robil ohromujúce zázraky a dôrazne hlásal evanjelium. Vodcovia chceli, aby Ježiš ospravedlnil svoje činy, a tak sa Ho pýtali, odkiaľ má autoritu, akou autoritou sa odvážil spochybniť spôsob, akým učili vieru Izraelčanov.

Mohli by sme nadobudnúť dojem, že Pán sa svojou otázkou o Jánovom krste rafinovane vyhýba kompromitujúcej situácii. Ježiš však neuhýba pred otázkou, ale poukazuje na podmienku jeho pochopenia. Uznať Jánov krst znamená uznať, že nastal čas milosti, očistenia pohľadu a otvorenosti pre Božie spasiteľné pôsobenie. Pokorný ľud bol schopný prijať túto novosť a radovať sa z nej, zatiaľ čo vodcovia ľudu boli odhodlaní ju nevidieť.

V advente nás Cirkev vyzýva, aby sme rozpoznali prítomnosť Pána v našom živote. Dnešné evanjelium nám pripomína, že Boh nekoná násilne, nevnucuje sa: pre neho jeho víťazstvá spočívajú v tom, že si získa trochu tej lásky, ktorú mu môžeme dobrovoľne darovať. Keď mu dáme lásku, ktorú od nás žiada – napríklad tým, že sa budeme lepšie starať o svoju každodennú modlitbu –, potom lepšie pochopíme, ako sa On sprítomňuje v našom živote: jeho pokoj nás zaplavuje a my sa oň môžeme deliť s ľuďmi okolo nás.