Evanjelium (Mk 16, 15-20)
Ježiš sa zjavil Jedenástim a povedal im:
„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený. A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk, a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“
Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha. Oni sa rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.
Komentár
Štyridsať dní po zmŕtvychvstaní sa Ježiš Kristus opäť stretáva so svojimi učeníkmi, mužmi a ženami, ktorí ho sprevádzali počas posledných troch rokov, so svojimi blízkymi priateľmi.
Odchádzajú z Jeruzalema na cestu do Betánie. Prechádzajú ulicami a námestiami mesta a smerujú na Olivovú horu.
Na jednom mieste sa Ježiš zastaví, zhromaždí ich okolo seba a dá im posledný príkaz: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“. Pozrie sa na nich, a stúpajúc, rozlúči sa s nimi a požehná ich.
Oni sa plní radosti vracajú do svätého mesta a odtiaľ začínajú hlásať radostnú zvesť celému svetu.
Ako je teraz možné, že sa vystrašení muži a ženy bez veľkých kvalít vydali na takúto dobrodružnú cestu? Ako je možné, že sa plní radosti vrátili do Jeruzalema, keď sa s nimi Ježiš Kristus práve rozlúčil?
Bolo by logické, keby boli zmätení a smutnejší. Svet, v ktorom žijú, sa nezmenil, Ježiš odišiel nadobro a dal im zdanlivo nereálnu úlohu. Majú byť svedkami Božej lásky k ľuďom, svedkami jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Začínajú v Jeruzaleme, v meste, ktoré ho odsúdilo na smrť, na mieste zlyhania. Až na kraj sveta. Toho sveta, ktorý je ďaleko od Boha.
A predsa ich to všetko nenapĺňa zmätkom ani smútkom. Práve naopak.
Prečo je pre nich hrdosťou byť Kristovými učeníkmi? Prečo to nie je bremeno?
Pretože Ježiš Kristus je ich blízky priateľ, pretože vedia, že je s nimi, že je verný svojim prísľubom. Naučili sa mu dôverovať. Nevkladajú dôveru do seba, do svojich síl alebo do svojich schopností.
Nanebovstúpenie Pána nie je „zbohom“, „dovidenia“, ale paradoxne „zostávam“. Dôverujú prísľubu, ktorý dal Ježiš Kristus: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Nepochybujú o jeho prítomnosti v nich a predovšetkým v Eucharistii.
Nemajú pocit, že sú veľkí, poznajúc svoju biedu, svoje slabosti, nedostatok talentov a schopností. Vedia však, že Kristus je vzkriesený, že jeho Láska je mocnejšia. Naučili sa, že je to Boh, kto dáva rast. Odtiaľ pramení ich radosť a nadšenie.
Radosť, ktorá sa pretavuje do šírenia tejto Lásky do najvzdialenejších kútov sveta. Pánovi učeníci boli muži a ženy, ktorým Boh zveril všetkých ľudí. A táto úloha ich napĺňala ešte väčšou radosťou.
Ich život bol plný utrpenia a ťažkostí. Oni však vždy žili v radosti z Pána. V ich tvárach sa odrážala Pánova sláva: žiara jeho tváre v láske.
Tak ako učeníci, ktorí boli s Ježišom Kristom v deň jeho Nanebovstúpenia, aj Ježiš Kristus nás každý deň zhromažďuje vo svojom srdci. Sme pod ochranou jeho rúk, v nesmiernosti jeho Lásky. A on chce využiť každého z nás, aby sme dali svetu pravú radosť, ktorá mu chýba. Chce, aby sme boli svedkami toho, čo sme videli a počuli, jeho rán, jeho Lásky. Že s ním sa nič nestráca: práca, odpočinok, rodina, priatelia, minulosť, prítomnosť, budúcnosť, v ňom všetko nadobúda večnosť.
On si nás tiež vyvolil a zveril nám všetkých ľudí: našich rodičov, bratov, príbuzných, priateľov, spolupracovníkov, celé ľudstvo.
Apoštolát je logickým dôsledkom radosti z toho, že sme s Ježišom. Ako učí svätý Josemaría, „apoštolát je prekypujúcou láskou k Bohu, dávajúcou sa ostatným. Vnútorný život predpokladá rast v zjednocovaní sa s Kristom, prostredníctvom Chleba a Slova. A apoštolský zápal je jasným, primeraným a žiaducim prejavom vnútorného života. Keď človek zakúsi Božiu lásku, pocíti aj bremeno duší“ (Ísť s Kristom, bod 122).
Potrebujú nás. Potrebujú našu radosť, aby prostredníctvom nej objavili Ježiša vo svojom živote. V našej každodennej práci, v našom čistom pohľade, v našich rozhovoroch plných porozumenia, v našom úsilí slúžiť, chápať, povzbudzovať a odpúšťať je prítomný vzkriesený Ježiš Kristus a všetko napĺňa svojou radosťou. Tento svet, ktorý sa až tak veľmi nelíši od sveta mužov a žien, ktorí sprevádzali Pána, potrebuje kresťanov, ktorí na svojej tvári nesú žiaru milujúceho Boha.