Evanjelium (Mk 9, 14-29)
V tých dňoch, keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On sa ich opýtal:
„O čom sa s nimi hádate?“
Jeden zo zástupu mu odpovedal:
„Učiteľ, priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom, aby ho vyhnali, ale nemohli.“
On im povedal:
„Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho ku mne!“
I priviedli ho k nemu. Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu peny. Ježiš sa opýtal jeho otca:
„Odkedy sa mu to stáva?“
On odpovedal:
„Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“
Ježiš mu povedal:
„,Ak môžeš?!‘ Všetko je možné tomu, kto verí.“
A chlapcov otec hneď vykríkol:
„Verím. Pomôž mojej nevere!“
Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu:
„Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“
Ten vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel. Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku, zdvihol ho a on vstal.
Keď potom vošiel do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali:
„Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“
On im povedal:
„Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“
Komentár
Pri návrate z hory Tábor, kde sa pri premenení zjavila Božia sláva, sa Ježiš stretáva s hádkou medzi učeníkmi a veľkým zástupom. Istý muž priniesol svojho syna posadnutého nemým duchom a Majstrovi učeníci ho nevedeli vyliečiť.
Mnohokrát sa zdá, že Boh sa skrýva a my ľudia musíme čeliť problémom, ktoré presahujú naše možnosti. Chce vyskúšať našu vieru, vieru, ktorá hory prenáša a prejavuje priateľstvo s Bohom. To je Ježišova veľká starosť: „Keď príde Syn človeka, nájde na zemi vieru?“
A tak Pán hovorí priamo otcovi posadnutého chlapca: „Všetko je možné tomu, kto verí“. K tomuto posolstvu sa v celom evanjeliu viackrát vracia. Márii anjel povedal: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37) a apoštolom, zmäteným kvôli tomu, že pre bohatých je ťažké dostať sa do nebeského kráľovstva, povie: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné“ (Mk 10, 27).
Vieme, že Boh môže všetko, a predsa sa nám často zdá, že nám chýba viera! Preto sa spoznávame vo zvolaní tohto otca: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“ Táto modlitba je zmesou viery a nevery, dokonalým prejavom ľudskej viery. V skutočnosti zakaždým, keď povieme „verím“, nielenže prejavujeme svoju vieru, ale o ňu aj prosíme. Dokonca aj skúsenosť straty viery je skúsenosťou, ktorá v konečnom dôsledku patrí k viere.
Preto môžeme tieto slová považovať za najprirodzenejšiu, najľudskejšiu a najsrdcervúcejšiu modlitbu v evanjeliách a v istom zmysle za samotnú podstatu viery. Tento druh démonov, podobne ako všetko zlo v živote človeka, možno vyhnať len modlitbou k Bohu plnou dôvery.
„Onen muž cíti, že jeho viera kolíše a bojí sa, že tento nedostatok dôvery zabráni synovmu uzdraveniu. A preto plače. Za taký plač by sme sa nemali hanbiť: je plodom lásky k Bohu, kajúcnej modlitby, pokory. (...) Rovnakými slovami to povedzme i my, keď končíme túto chvíľu modlitby. Pane, ja verím! Bol som vychovaný v tvojej viere, rozhodol som sa ťa nasledovať zblízka. Často som ťa v živote prosil o zľutovanie. A často som považoval za nemožné, že by si mohol vykonať toľko zázrakov v srdciach svojich detí. Pane, verím! No pomôž mi, aby som veril viac a lepšie!“ (Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 204).