Evanjelium (Mt 16, 13-23)
Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov:
„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“
Oni vraveli:
„Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa ich.
Odpovedal Šimon Peter:
„Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Ježiš mu povedal:
„Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať:
„Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“
On sa obrátil a povedal Petrovi:
„Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“
Komentár
Keď Ježiš položí Dvanástim náročnú otázku – kto som pre vás? –, Peter je ten, kto odpovedá najodvážnejšie: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“. Zdá sa, že touto odpoveďou sa Peter vyvyšuje nad všetkých. Ježiš mu dáva najavo, že v jeho slovách je niečo, čo presahuje akýkoľvek čisto ľudský záver: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“. Možno by ani sám Peter nepochopil plný rozsah svojho vyznania viery. V každom prípade v tej chvíli dokázal vidieť ďalej ako „telo a krv“ a stáva sa skalou, na ktorej bude postavená Kristova Cirkev.
Zdá sa, že Peter vzlietne vysoko, a predsa sa krátko nato zrúti. Ježiš vysvetľuje, že práve jeho mesiášske poslanie zahŕňa poníženie a smrť, a Peter to jednoducho nechápe. Ba čo viac, s istou naivitou a aroganciou začne Ježišovi vyčítať. Snaží sa obmedziť Kristovu veľkosť v rámci svojich ľudských predstáv. A práve vtedy sa mu dostáva toho tvrdého prebudenia: „Choď mi z cesty, satan!“.
Keď sa Peter nechá pohnúť len ľudskou predstavou, padne a stane sa príčinou pohoršenia. Na druhej strane, keď sa nechá pohnúť milosťou, je schopný povstať a mať hlboké poznanie Boha.
To, čo sa stalo Petrovi, sa môže stať aj nám. Niekedy sa zdá, že všetko vidíme jasne, že všetky kúsky nášho kresťanského života do seba dokonale zapadajú a že sme dokonca schopní dávať svetlo iným. To sú chvíle, ktoré treba naplniť vďačnosťou za svetlá, ktoré nám Boh dáva. Ak sa však staneme neopatrnými, ak si začneme byť príliš istí svojimi predstavami a názormi, môžeme sa zrútiť. A vtedy začneme uvažovať len z ľudskej perspektívy. Nerozumieme Božím plánom a svojimi sťažnosťami akoby sme sa snažili napraviť nášho Pána, ako to urobil Peter.
Svätý Josemaría v jednom zo svojich listov použil obraz prachu, ktorý sa vznáša vo vzduchu. Keď zafúka vietor, prach sa zdvihne a môže sa dokonca zdať zlatý, pretože odráža slnečné lúče. Tak je to aj v našom živote: aj keď sa niekedy cítime malí, keď sa necháme pohnúť dychom Ducha Svätého, môžeme byť vyzdvihnutí veľmi vysoko. S postojom pokory a úprimnou otvorenosťou voči tomu, čo chce Boh, sa budeme môcť s ľahkosťou pohybovať po výšinách života viery a odrážať Božie svetlo ľuďom okolo nás.