Evanjelium (Mk 1, 40-45)

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil:

„Ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu:

„Chcem, buď čistý!“

Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu:

„Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“

Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.

Komentár

Už takmer nikto nechce pokľaknúť. Len málokto dokáže postrehnúť, že toto gesto je možno jediné, ktoré otvára dvere nádeji. Nehovoriac o tom, že je to možno ten najslušnejší a najchvályhodnejší skutok, aký môžeme počas svojho krátkeho pobytu na zemi vykonať. Preto sa v dnešnom evanjeliu dozvedáme od malomocného nádhernú evanjeliovú lekciu.

Malomocný z Galiley vie, že je malomocný, prijíma svoj zavrhovaný stav a predkladá svoje rany Ježišovmu pohľadu. Práve prijatie jeho biedy ho vedie k tomu, že beží padne na kolená pred Nazaretským, ktorý, hoci to nevedel, je vteleným Božím Slovom.

Pokľaknúť znamená aj uznať, že vo svojich ťažkostiach nie som sám. Že existuje niekto, kto ma môže vyslobodiť z mojej špiny. Že existuje niekto, komu môžem zveriť svoju ničotu a svoju biedu. Kľačiaci muž, kľačiaca žena je najlepšou ikonou nádeje.

Kľačanie pred Ježišom znamená, že On jediný zachraňuje moju existenciu. Chceme žiť vždy na kolenách: každé ráno a každý večer, hneď ako vstaneme a pred spaním. Chceme tiež kľačať pred Telom a Krvou každý deň na svätej Omši, keď sa v kostole rozozvučia zvony počas pozdvihovania eucharistických darov. A tiež pred kňazom pri sviatosti pokánia. Tak ako malomocný chceme povedať: Ak chceš, môžeš ma očistiť. Chceme počuť hlas Krista, ktorý hovorí: Áno, chcem, buď čistý.